Sú chvíle, keď človek precitne. Slzy mu tečú po lícach. Smúti kvôli ľuďom, ktorých nepoznal. A ani ich už nikdy poznať nebude. A začne sa na všetko dívať inak.
Čo keby bola medzi tými mladými študentmi tvoja sestra, brat, priateľ, ktokoľvek? Aká bolesť čaká rodiny, ktoré prišli o svoj vianočný zázrak? O svoje dieťa! Otázky, ktoré sa vynárajú a odpoveď neprichádza.
Prečo ťa to tak zasiahlo?
Osud mladých ľudí strelených zlobou dnešného sveta priamo do srdca. Dívaš sa na správy a premýšľaš, kam tento svet speje. Prečo sa deje to, čo sa deje. Dialo sa to vždy? Alebo sa proste niečo pokazilo?
V takýchto chvíľach, ako je tá dnešná si uvedomujeme, aký je nás život krehký. Konfrontácia s pominuteľnosťou ľudského času na tomto svete vie ochromiť. Zobrať dych, rozplakať.
Človek si myslí, že sa ho to netýka. Vnímame osudy rodín s nevyliečiteľne chorými deťmi, ale kým sa to netýka nás, je to vzdialený problém. Až keď kamarátka plače a ty jej nemáš, ako pomôcť, si uvedomíš, aké máš šťastie, že máš zdravé dieťa. A zároveň chceš tak veľmi dopriať zdravie aj jej synovi. Nie je to v tvojich silách. V tvojej moci je len počúvať a byť podporou.
Vieme o rodinách, ktoré nemajú ani na základné potraviny, ale kým sa do situácie, že nemáš čo dať do úst naozaj nedostaneš, je to všetko strašne ďaleko. Kým ti nemusia rodičia pomôcť s nákupom trvanlivých potravín, aby si si bola istá, že aj keď nebude práca, budeš mať čo jesť, neuvedomíš si hodnotu toho všetkého, čo más.
Neuvedomujeme si nebezpečenstvo, ktoré na nás číha vždy, keď sadáme do auta. Až keď vyhasne život mladého otca kvôli chvíľke nepozornosti, až vtedy zbystríme. Až kým nestratíš kontrolu nad autom a nekontrolovateľne sa netočíš na ceste a nedívaš sa na prichádzajúci kamión, neveríš, že niečo také sa môže stať aj tebe.
Až kým ti život niečo nezoberie, neuvedomuješ si, čo máš. Nevážiš si rodičov. Ale plačeš, keď o nich prídeš. Výstižnejší príklad neexistuje.
Ťažko napísať pozitívne posolstvo. Všetci vedia, pri akej príležitosti toto píšem. Nezvyknem reagovať na svojom osobnom blogu na veci, ktoré sa okolo nás dejú. Ale to, čo sa stalo študentom v Českej republike pred pár hodinami, nenechalo chladným ani mňa. Prečo? Azda preto, že je to tak blízko a zrazu hmatateľné. Nie je to niečo na druhom konci sveta.
Čo robiť?
Buďte na seba dobrí, ohľaduplní. Prejavujte si vzájomne úctu, rešpekt. Podporujte sa, pomáhajte si. Nenechajte nikoho napospas osudu. Nedovoľte, aby niekto z vašich blízkych pocítil osamelosť. Nestraťme cit v sebe a k sebe navzájom.
Tento čas je pre mnohých ťažký.
Neotáčajte sa druhým chrbtom. Počúvajte tiché volania o pomoc. Nehovorte si, že vás sa to netýka a nemôže sa vám to stať. Žite s vedomím, že neviete, ktorý deň bude ten posledný. Nech vás však neochromí strach. Nech vás naplní láska, šťastie, vďačnosť, pokoj. A šírte ho ďalej. Vyliečme túto epidémiu skazeného ľudstva, ktorá sa nemilosrdne šíri svetom.
Napokon. Chvíľa ticha bez scrollovania za všetky vyhasnuté životy.