Nikdy ju nevidel. Nikdy s ňou nevolal. Vlastne, ak by ju stretol na ulici, ani by ju nespoznal. Ale písal jej, a to sa v jeho hlave rátalo ako „vzťah v procese“.
Keď ju pozval na obed, odpísala, že má málo času. Práca, dieťa, exmanžel, čo má režim ako priestupný rok. A že keď už má jeden deň pre seba, venuje ho sebe, nie ďalšiemu chlapovi, ktorý si myslí, že pozvánkou na obed si kúpi aj jej srdce.
Čakala, ako zareaguje. Bol to test. Či musí mať všetko hneď, alebo chce len ju, a tak si počká.
Urazil sa. Lebo čo je to za ženu, ktorá nechce „len obed“? Zrejme karieristka, feministka, možno dokonca psychopatka. Napísal jej pár neúprimných viet o tom, že ženy ako ona skončia samé s mačkami (ktoré sa, mimochodom, vedia naučiť aj sklápať dosku na záchode). A aj tak bola skôr na psov.
Prestal jej písať, hrdinsky, ako muž, čo vie, kedy odísť. Až kým nedala fotku: pivo, hamburger, kamarátka. Hrdinstvo zmizlo. Ostal ohrdnutý chlap. „Zaujímavé,“ napísal, „že na mňa čas nemáš, ale na pivo s kamoškou áno.“
Ona mu odpísala: „Vieš, kamarátku poznám 30 rokov a teba tri mesiace. S ňou plánujem ďalších 30. S tebou už len túto odpoveď.“
Zostal ticho.
Asi práve prepočítaval, koľko stojí ego v dnešnej dobe, keď ani obedom sa už nedá zaplatiť rešpekt.