Tri príbehy. Tri zázraky.
Alica už dávno neverila. Prestala veriť, keď strávila Vianoce v azylovom dome. Ukrytá pred agresívnym manželom. V utajení s ročným dievčatkom.
Marek prestal veriť, keď miesto vianočných odmien, s ktorými v kútiku duše naozaj rátal, odchádzal z práce s výpoveďou. Namieril si to za mesto. K trati, kde vždy podvečer prechádzal vlak.
Lenka prestala veriť, keď jej tri dni pred Vianocami zazvonil mobil. Jej braček , v jej očiach stále malý, hoci už plnoletý, pracujúci, plnohodnotný člen spoločnosti, mal autonehodu.
Tajné Vianoce
Alica nemala šťastie na výber manžela. Nebolo by to tak, že by bola na zlých chlapcov, len jednoducho uverila, že ten, do ktorého sa zaľúbila, do tejto kategórie nepatrí. A ono to chvíľu tak aj bolo. Nešlo o kupovanú lásku. Nebral ju na drahé dovolenky a nekupoval luxusné darčeky. Táto láska bola oveľa prostejšia. Spoločné prechádzky, filmové večery, varenie v tandeme. Také tie krásne veci, ktoré robia lásku láskou.
Kedy sa všetko zmenilo ani ona presne nevie. Azda, keď sa narodila Amálka.
Dievčatko bolo zdravé. Čulé. Odmalička živé. A plačlivé! Manžel, ktorého meno schválne nespomeniem, nie preto, že by som nechcela odhaliť jeho totožnosť, ale skôr preto, že takýto človek sa človekom ani nedá nazvať, a nazývať ho menom by ho zbytočne poľudštilo, plač svojej dcéry neznášal práve najlepšie.
Najprv to boli výčitky: „Čo si to za matku, keď si nevieš upokojiť vlastné decko?!“
Alica sa cítila previnilo. Naozaj je tak hrozná matka? Prečo Amálka stále plače? Veď robí všetko, čo je v jej silách.
Výčitky pokračovali. Pridal sa krik.
Krik pokračoval. Pridala sa prvá facka.
Facky pokračovali. Násilie sa stupňovalo, až sa stalo niečo, čo nechcem bližšie rozoberať.
Prečo?
Ako?
To je jedno.
Hlaveň pri hlave maličkého dievčatka Alicu neparalyzovali, ale práve naopak. Nečakala, kým sa hrozby a vyhrážky, teraz už takmer stále opitého a agresívneho manžela, naplnia. Zbalila sa a odišla.
Keďže vedela, že to nebude také jednoduché a u rodiny ju bude hľadať, precestovala takmer celé Slovensko a našla útočisko v azylovom domove na druhom konci krajiny. Nikto nevedel, kde je. Ani jej rodičia. Išlo o bezpečnosť jej dcéry.
Obrátila sa na políciu. Našla silu podniknúť kroky a hoci verila, že raz sa domov bude môcť vrátiť, tiež si uvedomila, že tieto Vianoce strávi v azylovom dome.
V zázraky však neverila a hoci bola s dcérkou, s tým najväčším vianočným zázrakom, v ducha Vianoc nedúfala. Kým jej cez deň, presne 24. decembra, nepodstrčil niekto pod dvere odkaz.
Čo v ňom stálo?
„ Nepoznáme sa. Ale žijeme pod jednou strechou. Viem, čo sa ti stalo. Aj keď neviem podrobnosti. Manžel ma bije a týra už viac ako dvadsať rokov. Deti už dávno odišli z domu. Nemám im to za zlé. Mali hrozné detstvo. Pretože ja som nevedela povedať dosť. Ale keď teraz vidím, že ty si to dokázala, dokázala si kvôli dcére všetko a všetkých opustiť, len aby bola v bezpečí, rozhodla som sa. Chcela som sa ešte pred Vianocami, ako vždy, už asi po tridsiatykrát vrátiť domov - k tomu tyranovi. Ako vždy. Ale NIE. DOSŤ. Nevrátim sa. Už nie. Ďakujem, že si mi dodala silu.“
Alica sa usmiala. Možno svojim malým útekom odštartovala niečo väčšie.
Duch Vianoc prišiel a hoci v ťažkých podmienkach a bez hmotných darov, prežila najkrajšie Vianoce. Prvé z jej nového, znovuzrodeného života.
Prichádza vlak
Marek už bol pri trati. Dosť odľahlá časť mesta. V okolí už skôr len stromy. Žiadni ľudia, žiadni svedkovia.
V hlave vír myšlienok.
Posledné mesiace drel ako kôň. Doma mal manželku na materskej s druhým dieťaťom.
Nevychádzali im peniaze. Vianoce mali byť skromnejšie, ale veril, že nejaké prekvapenie deťom prichystá. Veď budú vianočné odmeny.
Pracoval od svitu do mrku. Bol síce len „šichníkom“ a takým chlapcom pre všetko, ale vďaka nadčasom si v duchu zrátal, že o pár desiatok eur si polepší a nejaká pekná hračka sa pre deti tento rok pod stromčekom objaví. A snáď čosi aj pre manželku.
S manželkou mal výborný vzťah. Nikdy mu nevyčítala, že pracuje za minimálnu mzdu a že ona musí po nociach namiesto oddychu háčkovať rôzne hračky, aby si aspoň takto privyrobili. Bola to úžasná žena. Marek vedel, že by si veľmi rýchlo našla nového manžela. Bola krásna, múdra, inteligentná a dobrá. Zaslúžila si niečo viac. A on jej to dať nemohol.
Pristúpil k trati. Bol ešte v pracovnom odeve a mal v pláne ľahnúť si na trať a počkať na vlak. Nikto by si ho nevšimol. Pomaly išiel vkročiť na miesto svojho skonania, keď zrazu začul: „Vlak pôjde až o päť minút.“
Trhlo ho. Doteraz si totiž nevšimol, že pár krokov od neho je veľký balvan a na ňom sedí asi pätnásťročný chlapec.
„Do riti. Či som sa zľakol. Čo tu robíš?“
Chlapec sa zasmial.
„Rád sa dívam na vlaky.“
„Vie mama, že si tu?“, spýtal sa Marek.
„Vie.“
„A nevadí jej to?“
„Nie. Vie, prečo som tu.“
„A prečo si tu?“
„Pred pár rokmi na tomto mieste ukončil život môj otec. Myslel si, že keď ho vyhodili z práce, už ho nepotrebujeme.“
„A potrebovali ste ho?“
„Samozrejme. Myslel si, že nám jeho smrť pomôže. Ale bolo to ešte oveľa horšie. Mama sa psychicky zrútila. My sme museli žiť u babky, kým sa z toho dostala. Milujem svojho otca, stále, ale nechápem, ako mohol byť tak sebecký.“
„Možno chcel, aby ste v živote našli niečo lepšie. Že bez neho by ste mali lepší život.“
„Ako môže byť život bez otca lepší?“
Viac už chlapec nepovedal a len sa díval na prichádzajúci vlak. Vždy, keď potreboval nabrať silu a odvahu žiť ďalej, chodil si sem pripomenúť otca a jeho nešťastné rozhodnutie.
Marek sa zadíval na svetlá. Otočil sa a rozbehol sa domov.
Doma objal svoju ženu i deti. Rozplakal sa, že im nemôže dať to, čo si zaslúžia, ale vedel, že im nemôže zobrať to, čo majú.
Seba.
Otca. Manžela.
Hoci boli Vianoce chudobné a nevedel, čo s ním bude, viac ako kedykoľvek predtým si uvedomoval, aký je šťastný, že má kompletnú rodinu. Lebo ten chlapec, ktorý mu dnes zachránil život, toto už nikdy nezažije.
Živá spomienka
Lenka prišla o brata, keď mala 23 rokov. Jakub mal vtedy 19.
Bolo to tri dni pred Vianocami.
Nasnežilo. Stratil kontrolu nad autom, prešiel do protismeru a zrazil sa čelne s kamiónom. Bol na mieste mŕtvy.
Ako môže niekto veriť v zázraky, keď stratí pár dní pred Vianocami malého bračeka.
Čas plynul.
Lenka sa stala prekladateľkou. Doma si zariadila kanceláriu. Stránila sa ľudí. Vedome. Cielene. Aj tak však spoznala svojho Roba.
Robo pochádzal z veľkej rodiny. Vianoce u nich boli obrovským sviatkom. Neboli veriaci. Neoslavovali príchod Krista, ale už pred Vianocami ženy spoločne piekli a muži brávali svoje deti na klzisko alebo na prechádzky do lesa. Venovali sa im v predvianočnom čase. Celá veľká rodina, tri sestry a traja bratia, mnohí už so svojimi rodinami, potom spolu trávili Vianoce .
Pre Roba bolo ťažké pochopiť, prečo Lenka nemá stromček a Vianoce neoslavuje.
Raz mu to vysvetlila.
Keďže ju veľmi miloval, do ničoho ju nenútil.
Po troch rokoch, čo boli spolu, sa im narodil syn. Narodil sa presne v deň, keď zomrel Lenkin brat. Z úcty synčeka pomenovali Jakub.
Robo veril, že v Lenke sa niečo zmení a začne znovu na Vianoce veriť. Zatiaľ ešte nie.
O rok neskôr chcel Robo prvý raz sláviť Vianoce. Aby aj ich syn zažil to čarovné rodinné stretnutie. Nechcela. Nevadí, možno o rok.
Tak to išlo ešte niekoľko Vianoc. Aj malý Jakubko sa už pýtal, prečo neslávia tieto sviatky. Lenka nakoniec prišla s nápadom, aby Robo so synom išli na každoročné vianočné stretnutie, ale bez nej. Robo o tom nechcel ani počuť, ale Jakubko prosil a prosil.
Na Štedrý deň Lenka osamela. Všade ticho. Smútok. Zacnelo sa jej po smiechu. Chcela ísť za Robom, ale bála sa reakcie. No nabrala odvahu.
Sadla do auta. V duchu sa ospravedlnila bračekovi, že už dlhšie si jeho pamiatku na Vianoce pripomínať nedokáže.
Zazvonila.
Vstúpila do veľkej obývačky.
Všetci sedeli okolo stromčeka. Jakubko sa radostne smial. A vtedy jej pohľad padol na fotku vystavenú pri stromčeku vedľa sviečky. Bola tam fotka jej bračeka.
Robo jej vysvetlil, že odkedy sa dozvedel, čo na Vianoce prežila, jeho rodina vždy verila, že si to rozmyslí a príde medzi nich, preto je tu táto fotka každé Vianoce už niekoľko rokov.
Lenka sa rozplakala. Od šťastia.
Zázraky sa dejú
Či už veríte týmto príbehom, alebo nie, to je jedno. Verte v zázraky.
To je moje posolstvo.
A nezabúdajte, čo je najväčším zázrakom. Ľudský život.
Tvoja mama, otec. Tvoj syn, dcéra. Tvoj manžel, manželka. Tvoj priateľ, priateľka.
Kuriér, pekár, lekár, právnik.
Učiteľka, predavačka, kuchárka, účtovníčka.
Ty!