Sledoval ju už dlho. Nie ako stalker, ale ako človek, ktorý úprimne obdivuje jej prácu. Bola interiérová dizajnérka.
Krásne fotky, elegantné farby, vkus, ktorý by dokázal rozjasniť aj jeho panelákovú obývačku. A áno, páčila sa mu aj ako žena. Ale to si priznal až neskôr, keď už mal jej profil uložený v záložkách ako pracovnú inšpiráciu.
Začali si písať. Najprv o dizajne, potom o hudbe, potom o všetkom možnom. Volali si, smiali sa. Aj keď ich delilo celé Slovensko, ona na západe, on na východe, tvrdil, že to nie je problém. „Keby si chcela, prídem,“ písal jej. A myslel to vážne.
Videohovor ani hlas nezvládnu nahradiť to, keď niekomu naozaj vidíš do očí. A jemu už nestačili správy. Chcel vedieť, či je to reálne, či z tých slov vznikne aj niečo, čo sa dá chytiť. Bol pripravený ísť za ňou. Nie kvôli rozprávke, ale kvôli odpovedi.
Navrhoval stretnutie. Desaťkrát nie. Jedenáste áno. Dohodli sa. Obed, prechádzka, kino, večera. Dokonca povedala, že si na neho vyhradí celý deň. Bol šťastný. Po mesiacoch písania konečne niečo skutočné.
Deň pred cestou si potvrdili detaily. Aj ráno jej ešte volal, chcel sa uistiť, že všetko platí. Nedvíhala. Zistil, že je zablokovaný. Všade.
V tej chvíli pochopil, že...
vlastne nepochopil vôbec nič.
Sedel v aute s absurdným pocitom, že prežil vzťah, ktorý sa nikdy nestal. A možno práve preto bolel tak veľmi. Lebo sa nedalo ukončiť niečo, čo nikdy nezačalo.