„Poviem ti,“ začal, „vy ženy ste dnes len hladné.“
Zasmiala som sa, myslela som, že preháňa. Ale nie.
Spoznal ju na sociálnej sieti. Pár vtipných správ, nejaké fotky, pár lajkov. Rozumeli si. Vraj inteligentná, zábavná, má rada dobrú kávu. Tak ju na ňu pozval. Veď prečo nie?
Keď sa stretli na námestí, povedala, že má za sebou dlhú cestu, že by sa najradšej najedla. V duchu mu zablikala výstražná kontrolka: káva – desať eur; obed – tridsať. Ale čo, nech je džentlmen.
Navrhol pizzu. Ona sa jemne pousmiala, takým tým výrazom, ktorý hovorí „pizzu si daj sám, zlatko.” A tak vybrala reštauráciu. Samozrejme, tú najdrahšiu v meste. Sadli si, ona si objednala jedlo, ktorého názov znel ako taliansky brainrot, a k tomu pohár vína za cenu menšieho kanistru benzínu.
On sa snažil viesť konverzáciu, vtipkovať, byť zaujímavý. Ona prikyvovala, smiala sa, občas sa dotkla vlasov. Vyzeralo to dobre. Na konci mu dovolila zaplatiť. Dokonca aj pusu na rozlúčku dostal. Odchádzal s úsmevom. Nie preto, že by mal istotu, ale preto, že mal nádej.
O tri hodiny, keď jej vytrávilo, mu napísala správu: „Bolo to fajn, ale necítila som iskru. Držím palce.“
Sedel, pozeral do telefónu a rozmýšľal, kde presne tá iskra mala byť. Možno v tej panvici, kde jej pripravovali to najdrahšie jedlo v meste.
„Vieš,“ povedal mi nakoniec, „možno ma nechcela uraziť. Možno sa jej fakt nepáčim. Ale keď sa ti toto stane päťkrát za sebou, začneš mať podozrenie, že nejde o chémiu, ale o kalórie.“
Usmial sa. Nie smiechom, skôr rezignáciou. „Tak som si povedal, že nabudúce idem len na kávu. Ale už sám.“