Milujem poéziu a píšem básne. Táto veta znie romanticky, tajomne, tak trochu starosvetsky, ale v praxi to vyzerá úplne inak. Básne mi už spôsobili mnoho problémov.
Zamilovaná do momentu, nie do muža
Napíšem báseň o láske a zrazu mi svieti telefón ako vianočný stromček:
„Ty niekoho máš?!“
„Kto je ten šťastlivec?“
„A kedy ho konečne ukážeš?“
Keď napíšem o tom, že sa mi niekto pozrel do duše, nemusí to hneď znamenať, že mi drží ruku. Možno mi len pokladník v Tescu povedal: „Už dlho ste tu neboli.“ A mňa to inšpirovalo.
V sne prišiel, ruku natiahol,
zimomriavky prebehli po koži.
Oheň však pomaly vyhasol,
aby raz fénix v plameni ožil.
Ten istý časopriestor,
no predsa nevhodný čas a miesto.
Osud však naplno zvrieskol:
„Konaj teraz, rozhodne a rýchlo!“
Strach však prebudil demónov,
derú sa na povrch,
v tichu zanechávajú trosky.
Cesta vedie len premenou,
zabitím starého,
odpútaním sa od minulosti.
***
Prešli veky, zmenili sa mená,
hviezdy však stále žiaria rovnako.
Láska je tu, aj keď ešte nemá,
čaká a vie, že pozná ho.
Si tu, celý horúci a ja chladná,
tvoje zimomriavky ma pália.
Pri dotyku sa však niečo prebúdza,
tma mizne, svitá, bolesť sa stráca.
Diagnózu, prosím, až po poslednej strofe
Napíšem temné riadky. O smrti, úzkosti, prázdnote. A zrazu prídu správy typu:
„Je mi to ľúto.“
„Ak niečo potrebuješ, som tu.“
„Máš niekoho, s kým sa môžeš porozprávať?“
Áno. Volá sa textový editor. A niekedy to úplne stačí.
Diera v srdci.
Prázdno v duši.
Clivá samota.
Tá, čo ťa dusí.
Blízko i ďaleko.
Spolu i sám.
Krok za krokom.
Obraz i rám.
Po noci deň.
Po dni zas noc.
Čas uteká.
Má veľkú moc.
Dlhé večery.
Skoré rána.
Clivá samota.
Tá, čo ťa máta.
Píšem v prvej osobe, žijem v pohode
Keď sa náhodou dotknem témy smútku, príde kaskáda odporúčaní:
„Skús magnézium.“
„CBD mi zachránilo život.“
„Toto je môj terapeut, volá sa Linda a robí aj online.“
A ja len sedím, píšem a rozmýšľam, či to mám najbližšie dať celé v tretej osobe, nech si nikto nemyslí, že som práve na pokraji smrti.
Rozbité zrkadlo.
Na márne kúsky.
Ako život.
Navždy stratené.
Zničené nádeje.
Pošliapané v zemi.
Ako smrť.
Smútkom ladené.
Márne snahy.
Svetská krása.
Ako láska.
Večne prchavé.
Pokrivené ideály.
Strašidelná krása.
Ako koniec.
Slzou bláznené.
Áno, píšem o smrti. Nie, nezomieram
Moja báseň nie je výkrik o pomoc. Nehľadaj v nej zamilovaný odkaz ani šifru môjho momentálneho psychického stavu. Niekedy je to proste len fikcia. Surové umenie. Experiment s náladou, atmosférou i rytmom slov.
Je to miesto, kde môžem existovať, ako len chcem. Byť zamilovaná, šťastne i nešťastne. Milovať niekoho, koho by som nemala. Alebo byť na mieste človeka, kto stratil všetko. A ja pri tom sedím v pyžame, pijem kávu a snažím sa dať do poriadku po troch hodinách prerušovaného spánku.
Poézia je pre mňa nekonečná hra. Niekedy môže byť temná inokedy nežná. Väčšinou je však úplne absurdná. Je to priestor, kde môžem preháňať, dramatizovať, byť patetická alebo naopak, tichá. Je to niečo medzi denníkom a divadlom. Medzi komédiou a hororom. Realitou a sci-fi.
A tak si píšem. A aj budem! O láske, smútku, smrti i živote. O veciach, ktoré sa možno nikdy nestali. Ale môžu sa.
Nie, neprežívam každú vetu. Jednoducho ma baví poskladať slová tak, aby ten, kto ich číta, niečo cítil. A ak si teda myslíš, že každá báseň je o mne, zrejme ťa sklamem, ale zároveň ďakujem. To znamená, že som svoj cieľ dosiahla.