Sú dni, keď mám pocit, že príroda ma už nemá čím prekvapiť. Videla som axolotla, ktorý vyzerá, akoby sa permanentne usmieval napriek tomu, že mu život nadelil tvár nedovareného Pokémona. Viem, že leňochodovi rastú v srsti riasy a občas si vlastnú labu pomýli s konárom a spadne zo stromu. Viem, že vačica dokáže byť matkou približne takého množstva detí, pri akom by som ja dobrovoľne odišla bývať do lesa.
A potom som objavila wombata.
Wombat serie kocky.
Nie obrazne. Nie „takmer kocky“. Normálne hovná s hranami.
A v tej chvíli som pochopila, že kým ja sa celý život snažím dostať svoje sračky aspoň približne do jednej kopy, v Austrálii žije chlpatý vačkovec, ktorý ich má geometricky usporiadané.
Príroda mala zjavne voľné popoludnie
Wombat je na prvý pohľad celkom sympatické zviera. Vyzerá trochu ako medveď, ktorého niekto omylom vypral na deväťdesiatke. Má krátke nohy, zavalité telo a výraz tvora, ktorý by vám pokojne zjedol papuču a následne sa tváril, že o ničom nevie. Žije v Austrálii, hrabe si nory, živí sa prevažne rastlinnou potravou a potom príde čas vykonať potrebu. A vtedy sa prestáva hrať na normálne zviera.
Pretože z wombata nevypadne klasické hovienko. Vypadne kocka.
Vedci sa tým, samozrejme, zaoberali, pretože presne preto máme vedu. Niekto lieči rakovinu, niekto skúma vesmír a niekto jedného dňa príde do práce a povie: „Chlapci, musíme zistiť, prečo wombat serie Lego.“
A zistili.
Nie, wombat nemá hranatý zadok. Celé kúzlo sa odohráva v jeho tráviacom trakte. Potrava ním prechádza veľmi pomaly, stráca veľa vody a v poslednej časti čreva ju rozdielne pružné časti črevnej steny postupne vytvarujú. Do kocky. Evolúcia mala možnosti. Vybrala si toto.
Ani jeho hovná nemajú právo byť chaotické
Najlepšie na tom celom je, že tie kocky majú svoj význam. Wombaty používajú výkaly aj na komunikáciu a označovanie svojho priestoru. Nechávajú ich na miestach, kde si ich ostatné wombaty všimnú, napríklad na kameňoch či kusoch dreva. A čo urobí guľaté hovno položené na kameni? Odkotúľa sa. Čo urobí kocka? Zostane tam.
Takže niekde počas evolúcie príroda narazila na problém „hovno sa kotúľa dole kopcom“ a namiesto toho, aby wombatovi povedala, nech ho položí niekam inam, vymyslela hranaté hovno. A presne takúto sebadôveru by som chcela mať pri riešení vlastných problémov.
My sme totiž tiež odborníci na kockovanie hovien
Len naše hovná väčšinou nemajú štyri hrany. My ich voláme život. Máme prácu, domácnosť, vzťahy, deti, termíny, účty, povinnosti, nevyriešené telefonáty, e-maily, na ktoré sme mali odpovedať pred tromi dňami, a jednu kopu bielizne, ktorá už získala štatút samostatného člena domácnosti. A napriek tomu máme zvláštnu potrebu vytvárať dojem, že to celé máme pod kontrolou. Tak si svoje sračky pekne poukladáme.
Práca? V poriadku. Rodina? V poriadku. Vzťahy? Samozrejme. Psychika? Prosím vás. Pozrite sa na môj Facebook. Minule som sa tam usmievala. Všetko je v absolútnom poriadku. Kocka vedľa kocky.
Hlavne nech sa to nikam neodkotúľa
Keď už nedokážeme odstrániť chaos, aspoň ho chceme upratať tak, aby vyzeral dobre. Robíme zoznamy. Kupujeme diáre. Farebne označujeme úlohy. Sťahujeme aplikáciu na produktivitu, aby sme efektívnejšie zvládali veci, ktoré by sme možno vôbec nemuseli robiť. A keď je toho príliš veľa, nevyriešime problém. Kúpime si nový zápisník.
Toto môžem potvrdiť z vlastného výskumu. Momentálne vlastním dva ružové zápisníky, jeden biely s motýľom, zápisník Nájomného spisovateľa, dva diáre, vreckový zápisník a najnovšie aj zápisník s kapybarou. Áno. S kapybarou. Pretože očividne presne to mi v živote chýbalo.
Časť z nich je, samozrejme, prázdna. Ja totiž milujem kupovanie zápisníkov. Horšie je to už s momentom, keď mám do nich niečo napísať. Raz som si dokonca vyprosíkala päťročný denník. Bola som presvedčená, že si každý deň zaznamenám kúsok svojho života a o päť rokov budem mať nádhernú kroniku vlastnej existencie. Vydržalo mi to asi dva týždne. Ďalší rok som sa k nemu vrátila. Na dva týždne. A takto sme spolu niekoľko rokov udržiavali veľmi stabilný vzťah založený na každoročnom štrnásťdňovom nadšení a následnom ignorovaní.
Potom vznikla Smradľavá ryba. A odvtedy, keď mám potrebu niekam zaznamenať svoje vnútorné pochody, nekupujem päťročný denník. Vygrciam sa rovno na plochu monitora. Pokrok.
A teraz sa pozrime na moje kocky
Možno preto ma wombat tak pobavil. Pretože keď sa pozriem na vlastný život, uvedomujem si, že som sa v kockovaní hovien vypracovala celkom ďaleko.
Mám 38 rokov. Bývam v prenajatom byte. Som rozvedená. Chlapa nemám. Mám osemročného syna, okolo ktorého sa prirodzene organizuje veľká časť môjho života, a psa bez oka s epilepsiou, ktorý pĺzne s takým nasadením, že niekedy vysávam aj trikrát denne, aby sme sa tu jedného rána nezadusili chlpmi.
Popritom pracujem, riešim domácnosť, píšem a snažím sa dostať na svet JEDINÚ, na ktorú potrebujem vyzbierať deväťtisíc eur. Nemám ich. A hoci zarábam slušne, mám aj slušné výdavky a stále si za sebou ťahám niekoľko finančných sračiek z minulosti. Nie je to tragédia. Ale rozhodne to nie je dokonale uprataný život.
A teraz sa pozrite na môj Facebook. Povedali by ste to? Asi nie. Pretože tam sú výlety, úsmevy, moja práca, kniha, syn, pes, vtipy, pekné fotky a chvíle, ktoré stoja za zdieľanie. A nič z toho nie je klamstvo. To je na tom to najzaujímavejšie. Aj pekné veci sú pravda. Aj tie sračky sú pravda. Len ich všetky dokážeme naukladať tak, aby držali pokope. Kocka vedľa kocky.
Možno nemusíš mať všetko v poriadku
Možno teda problém nie je v tom, že naše životy nie sú dokonale upratané. Možno problém vzniká vo chvíli, keď sa pozeráme na dokonale naukladané kocky niekoho iného a porovnávame ich s vlastnou hromadou, ktorú práve vidíme zo všetkých strán. Pretože každý má niečo.
Nevydarený vzťah. Peniaze. Rodinu. Prácu. Samotu. Strach. Dlhy. Chorého psa. Sen, na ktorý momentálne nemá deväťtisíc eur. Alebo jednoducho obdobie, keď absolútne netuší, čo robí. Niekto to schová. Niekto to pekne naaranžuje. Niekto na to dá filter. Ja o tom očividne založím blog.
A wombat?
Ten svoje hovno vytvaruje do kocky, položí ho na skalu a ide ďalej. A možno práve toto je celé tajomstvo. Nemusíme mať život bez sračiek. Taký pravdepodobne ani neexistuje. Stačilo by prestať si myslieť, že všetci ostatní ho majú. Takže keď budeš mať nabudúce pocit, že všetci okolo teba majú život krásne uprataný a iba ty sa brodíš vo vlastnom chaose, spomeň si na wombata.
Možno ani oni nemajú život v poriadku.
Možno majú len krajšie poukladané hovná.
