Prišla búrka. Krupobitie, vietor, hromy. Udrel strašný blesk. Preťal nebo a zastavil sa až v čerešni. Rozlomila sa na dve časti.
Práve v tej chvíli sa rozlomil aj vzťah dvoch ľudí, ktorí pred piatimi rokmi sedeli na hojdačke zavesenej na tejto čerešni. Žena v bielych šatách a muž v čiernom obleku. Dívajú sa na seba s láskou, oddanosťou a so sľubom vernosti na perách. Výjav zachytený svadobným fotografom.
Ako však udrel blesk do zakvitnutej čerešne, tak udrel aj život do rodiacej sa lásky. Veľkou silou a ničivo. Nie však naraz. Udieral postupne.
Prvou skúškou vzťahu bol nový život, ktorý sa nestihol narodiť. Tvrdá skúška pre mladý pár. Nastali hádky. Prečo to žena tak prežíva a muž len mykne plecom? Prečo ona plače a do vankúša roní slzy a on sa tvári, že sa nič nedeje?
Prvé varovanie. Keď ležala sama na gauči, zakrvácaná a v bolestiach, a muž popíjal pivo s kamarátmi v neďalekej krčme.
Nastalo obdobie stmeľovania manželského zväzku. Snaženie sa o bábätko. Neustále rátanie plodných a neplodných dní. Branie rôznych vitamínových doplnkov. Nekonečné robenie tehotenských testov. Ako to už býva, medové týždne vystriedala realita a mladý pár začal byť unavený z neustáleho myslenia na potomka. Rozhodli sa všetko nechať tak. Užívať si, kým sa dá a nechať to na vyššiu silu.
Vyššia sila zasiahla. Autonehoda. Vážne zlomeniny. Ona takmer prišla o život. Ale nielen o svoj. Chcela svojho manžela prekvapiť a povedať mu na romantickej večeri, že budú rodina. Nestihla. Dozvedel sa to v šialenom kriku, keď plakala v rukách záchranára, že je tehotná.
Bábätko sa podarilo zachrániť, ju tiež. Nasledovala však dlhá liečba zlomených kostí a boj o život nenarodeného dieťaťa.
Druhé varovanie. Keď ležala v nemocnici a nepočula nič len ponosovanie, ako musí manžel za ňou stále chodiť, aké to má on doma ťažké, ako je jemu smutno a ako sa on trápi.
Život svojej dcérke sa jej nakoniec podarilo zachrániť. Dokonca sa dievčatko narodilo v termíne a celkom zdravé. Po dlhých ôsmych mesiacoch v nemocnici prišla domov a cítila sa ako cudzinka vo vlastnom byte.
Prvé dni bolo všetko úžasné. Dievčatko veľa spinkalo a papalo. Tak prešiel prvý týždeň. Potom sa však objavili problémy. Novopečená mama nemala mlieko. Robila všetko, čo bolo v jej silách, no dcérka hladovala a chudla. Nakoniec zlomená, aká je zlá mama, odmietla dieťa viac prikladať a v lekárni kúpila prvú plechovicu umelého mlieka. Nad ránom s plačom zarábala mlieko do fľaše a kŕmila si vyhladované dieťatko. Plakala, že zlyhala. Nik ju nevedel pochopiť.
Prišli dni, že mama plakala viac ako jej dcérka. Plakala neustále. Až jedného dňa nevstala z postele a svoju malú dcérku nechala plakať tiež. Popôrodná depresia nie je len strašiakom na stránkach časopisov, ona sa naozaj deje.
Pomocnú ruku mamičke v tiesni podala jej vlastná matka. Prišla, aby sa postarala o ňu, aj o svoju vnučku.
Tretie varovanie. Keď nevládala stáť na nohách a bola rada, že sa niekto o jej dcéru v prvých mesiacoch života postará, lebo ona to nezvláda, namiesto podpory prišli výčitky.
Dcérka rástla, mocnela a silnela. Všetka starostlivosť však ostala na nej. Naučila sa existovať. Prijala svoju chorobu. Navštevovala psychiatra i psychologičku, vzdelávala sa, čítala motivačné knihy, snažila sa vnútorne rásť. Prišlo však obdobie spánkového štrajku, ktoré pozná každá jedna mama.
Štvrté varovanie. Keď už asi desiatu noc nespala, lebo dcérka si zmyslela, že spánok je luxus, ostala v manželskej posteli sama. Niekto predsa stáva do práce, musí zarábať a musí sa vyspať.
Čas plynul. Dcérka začala chodiť. S prvými krokmi prišla ďalšia rana osudu. Babička umrela. Už tu nebol nikto, aby pomohol, aby podporil a aby dodal odvahu.
Piate varovanie. Keď plakala pri hrobe svojej matky, držiac za ruku smutného a šedivého otca, slová útechy, že to sa stáva, naozaj nie sú to, čo potrebovala počuť.
Zvládla aj túto ranu. Ešte viac sa primkla na otca, trávili spolu veľa času. Čo začalo vadiť jej manželovi, ktorý sa veľmi zmenil. Hovorí sa však, že po svadbe sa ľudia nemenia, len im padnú masky. Tak sa to stalo aj tu.
Neustále kontrolovanie mobilu, prezeranie správ na sociálnej sieti, prehľadávanie vecí. Nedovolil jej obliecť si nič farebné, musela chodiť v sivom, či bola zima alebo leto. Zakazoval jej stretávať sa s kamarátkami. Mala dovolené ísť len na detské ihrisko pred bytovku a do obchodu, pričom jej presne vymedzil financie, ktoré mohla minúť. Zosmiešňoval ju. Hovoril o nej, že nevie variť, nevie piecť, nestará sa o seba. Vždy ju ponižoval.
Šieste varovanie. Zakázal jej stretávať sa s otcom. Snažil sa pretrhnúť väzby na jej posledného žijúceho rodinného príslušníka, nakoľko súrodencov nemala.
A vtedy sa rozhodla. Dosť!
Zbalila si veci a odišla. Zobrala dcérku a odsťahovala sa k otcovi. Požiadala o rozvod. Dúfala, že je koniec, ale to bol len začiatok.
Jedného večera sa opitý budúci bývalý manžel dobíjal do jej nového domova. Dcérka plakala. Nevedela, čo sa deje. V podstate si ani nevšimla, že už niekoľko týždňov ocka nevidela. To hovorí za všetko. Kopal a búchal do dverí, až nakoniec povolili. Chránila svoju dcéru pred agresívnym manželom, neuchránila však svojho otca. Strhla sa bitka. Spadol, udrel si hlavu o zárubňu. Ostal ležať.
Prečo len neodišla skôr? Prečo to nechala zájsť takto ďaleko?
Pretože jej celých päť rokov vštepoval do hlavy, že bez neho je nič. Že ho potrebuje, že potrebuje jeho peniaze, potrebuje jeho podporu, potrebuje jeho.
Teraz sa díva na neho ako leží v nemocničnej posteli s obviazanou hlavou a nepotrebuje ho.
Keď strčil do jej otca, rozbehla sa mu na pomoc a začala do neho búšiť päsťami. Ako opitý ustupoval, potkol sa a spadol. Udrel si hlavu o zárubňu a zdalo sa, že je koniec. Rýchlo privolali políciu aj sanitku. Nakoniec sa nadýchol a otvoril oči. Ale otvorila ich aj ona.
Zistila, že jej celých päť rokov klamal.
S ním bola nič. Bez neho je silná žena, hoci smutná, že to muselo takto skončiť. No nepotrebuje ho k tomu, aby sa postarala o dcéru. Nechce jeho peniaze, nečaká od neho podporu, veď ju nikdy nemala. Dokáže žiť bez neho, chce žiť bez neho.
Čo ju čaká, nevie. Ako to všetko dopadne, nevie. Či budú ešte rodina, nevie.
Raz sa bude dcérka pýtať, kde je ocko. Prečo sa o ňu nestará. Prečo mamička žije sama.
Čo jej povie?
Povie jej, že každý má právo na svoje šťastie. A nikto nemá právo druhému v šťastí brániť.
Po búrke, v ktorej blesk rozťal čerešňu v kvete na polovicu, vyšlo slnko a zalialo jednu jej časť svetlom dúhy.
Nikdy nie je neskoro vyjsť z bludného kruhu, ujsť od násilníka, zbaviť sa tyrana, ukončiť toxický vzťah. Žiadna žena by nemala kvôli deťom a kvôli spoločenskému nátlaku v manželstve trpieť.