Poznáš ten pocit, keď máš v hlave nejakú myšlienku, vieš presne, čo ňou chceš povedať, avšak nie je na svete dostatok slov, ktoré by tvoj stav, emocionálne rozpoloženie a duševný rozkol dokázali opísať?
Nedávno som videla film s názvom Uteč!. Doslova. Aj s výkričníkom. Neznášam, keď na mňa slová kričia. Mám dosť kriku v bežnom živote.
V podstate je jedno o čom bol. A takých filmov je niekoľko. Väčšina ťa vyľaká na smrť. Buď dobrým dejom, skvelou hudbou alebo pocitom, že si premárnil stodvadsať minút svojho života, ale v podstate je to v tomto prípade úplne jedno. Ide o toto. Pri jeho pozeraní som dostala silné nutkanie pred niečím utiecť. No nemám to v povahe. Ale uvedomila som si, že niekedy je lepšie sa vzdať.
Vzdaj sa vtedy, ak si sa dostal do hádky s hlupákom. Nemá to zmysel. On nemá pravdu a ty nemáš pokoj. Je to také hlúpe klišé, ale je to tak. Múdrejší ustúpi. Hlúpy si roztrieska hlavu o stenu.
Vzdaj sa vtedy, ak ti ľudská pijavica neustále vysáva životodarnú energiu. Ak si po stretnutí s niekým vyšťavený ako po preflámovanej noci, tak sa s ním jednoducho nestretávaj. Alebo s ním prestaň piť.
Vzdaj sa vtedy, ak máš pocit, že ťa niekto ovláda a chce meniť. Vráť sa z kratšej cesty a utekaj čo najrýchlejšie preč. Nemeň sa. Iba ak v dobrom, k lepšiemu. Môžeš vnútorne rásť. Ale musí to ísť z tvojho srdca, nie zo sebeckých pohnútok niekoho iného. Tomu sa hovorí manipulácia. Fuj.
Vzdaj sa vtedy, ak už máš síce splnenie cieľa na dosah, ale nedosiahol si ho poctivo. Odmenu z neho si aj tak neužiješ a radšej si vystúpiť schody na najvyššiu vežu sveta a mať na riti poriadnu svalovicu, ako sa vyviesť výťahom a prísť o zážitok z cesty.
Niekedy je proste lepšie sa vzdať.