„Peklo si musíme predstaviť ako štát, v ktorom sa neustále každý stará o svoju vlastnú dôstojnosť a kariéru, sťažuje sa na ostatných a žije smrteľne dôležitými vášňami – závisťou, vedomím vlastnej dôležitosti a hnevom k ostatným.“ Clive Staples Lewis
Riadky, pre všetkých tých, ktorí si žijú svoje vlastné peklo na zemi. V tele, ktoré sa im nepáči. S hlavou v putách depresie. Vo vzťahu, ktorý im ubližuje. V práci, ktorá im vysáva energiu.
Prečo to robíš? Prečo sa dobrovoľne týraš? Prečo si nechávaš ubližovať? Keď vieš, čo ťa robí šťastným, prečo sa tomu vyhýbaš? Dôvodov je veľa. Je to ťažké, nie je to pohodlné a možno by sa na teba ľudia pozerali ako na blázna. No a čo?
„Peklo, to sú tí druhí. Ale práve tak som mohol napísať, že raj sú tí druhí. Jednoducho, všetko prichádza k človeku len od tých druhých, od ľudí.“ — Jean Paul Sartre
Keď konečne prestaneš riešiť ostatných a budeš riešiť len seba, veľa sa toho zmení. Pozor. Nehovorím o solidárnosti, pomoci druhým, obete, láske a spolupatričnosti. To všetko treba a tu sebeckosť nemá čo hľadať. Hovorím o tom, že máš strach zmeniť prácu, lebo... Lebo čo? Zvykol si si. Rešpektujú ťa. Už máš nejaké tie úspechy za sebou. No a čo? Nenapĺňa ťa a aj tak v nej zostávaš? Aj v inej si zvykneš, aj na inom pracovisku ťa budú rešpektovať a aj na inej pracovnej pozícii si môžeš vybudovať kariéru.
„Srdce človeka je jeho rajom i peklom.“ — Jean Jacques Rousseau
Nie všetky situácie sa v živote dajú vyriešiť tak ľahko. Proste dáš výpoveď a pošleš si žiadosť inde. Áno. Bla bla bla. Účty, hypotéky, úvery, jedlo, nájomné... Chápem. Aj ja tak žijem. Tak isto ako ty. Zo dňa na deň. Od výplaty k výplate. Aj napriek tomu mám to šťastie, že robím to, čo ma baví. Moja práca je zároveň aj mojim hobby. Nebolo to ľahké a ani nebude. Stále je to však jednoduchšie ako záležitosti srdca. Vzťahy, láska, priateľstvá, rodina.
Srdcu nedáš žiadosť o ukončeniu vzťahu. Nedáš výpoveď láske. Nemôžeš zmeniť rodinu tak ako pracovné miesto. Azda preto tak veľa ľudí radšej rieši prácu, ako svoje srdce a city. Tie sa vypnúť nedajú. Ľúbiš tú, ktorá ti to neopätuje a zatváraš dvere pred tou, ktorá klope. Spomínaš na toho, koho rameno bolo pre teba útočiskom a pritom odháňaš niekoho nielen s pevnými ramenami, ale i charakterom.
A čo tak opačne? Nútia ťa do vzťahu. Snáď nebudeš starý mládenec, snáď nebudeš stará dievka?! Rob dačo so sebou. Pozri, ako si pribrala. Neseď furt na zadku a nehraj videohry. Choď von a ži. Rob toto a nerob tamto.. Zákazy, príkazy. Ale ver mi, raz sa vzbúriš.
Príde čas, keď si povieš, že chceš byť sama. Túžiš po intimite, kto nie, ale nie každá žena musí skončiť po boku muža. A poviem ti tajomstvo, každá žena nemusí byť ani matkou. Nerob niečo, čo nechceš. Nemusíš mať dve deti, lebo všetci okolo to tak robia. Nemusíš mať vzťah, lebo žena v tvojom veku by nemala byť sama. Buď len sama sebou.
A čo ty tam za tým počítačom? Čo si vymenil ženskú spoločnosť za pokoj pri videohre. Dobre ti tak. Robíš to, čo ťa baví. Na čo si pripravený, čo ťa robí šťastným. To nie je žiadna hanba. Vzbúril si sa. Zmenil si sa. Tak to má byť. Už nie si uväznený v kukle. Neveril si si. Myslel si si, že na to nemáš.
Spýtaj sa sám seba, čo si robil takto pred rokom a čo robíš teraz. Páči sa ti, čo vidíš? Ak áno. Tlieskam ti, hoci už to nevidíš. Ak nie, urob do šľaka konečne niečo so svojim životom. Neži si svoje peklo tu na zemi. Vo večnosti ešte budeš mať zatratenia dosť.
„Niektorí ľudia akoby si koledovali o peklo. Už na zemi podkurujú.“ — Milan Kupecký