Pred dvomi týždňami som šla som spať na včely. Áno, čítaš správne. Žiadne metafory, žiadna poézia, doslova som si ľahla na úľ.
Je to taká hipsterská forma oddychu, kde si ľahneš do domčeka, pod ktorým bzučia včely, a život ti vibruje pod chrbticou. Krásne. Nebezpečné. Skoro ako zoznamka.
Som alergická na med. Možno aj na včely. Ale občas musí človek riskovať
A potom sa to stalo. Jedna jediná včela, tá jediná duša, čo so mnou zdieľala priestor, sa rozhodla, že mi zanechá spomienku. Bodla ma. Bez varovania.
Najskôr som spanikárila. Veď čo ak? Anafylaxia, modré pery, rýchla zdravotná pomoc. Ale nič sa nestalo. Po polhodine som už ani nevedela, kde ma pichla. Zázrak? Karma? Ťažko povedať.
Ale to najzvláštnejšie ešte len prišlo.
Včela zmizla. V domčeku bola sama, takže to bola určite ona. Po bodnutí sa po nej zľahla zem.
Až dnes, doma, Jej malé telíčko. Úplne suché. Neporušené. Vyzerala ako pokojná múmia s aurou Dalajlámu. Ako by hovorila: „Prepáč, fakt som nechcela. Len som bola v strese. Bola si mi moc blízko. Možno som sa bála tvojej energie. Ale nikdy som ťa nechcela zraniť.“
A vtedy mi to došlo, tá včela som ja. A zároveň aj ty.
Niektorí ľudia ťa pichnú. Nechtiac. Zareagujú, lebo sa boja, lebo to inak nevedia. Zanechajú v tebe stopu. Možno len chvíľkovú. Možno to nebol úmysel. Ale ty si to pamätáš. A potom zmiznú. Ale raz ich nájdeš. Možno nie fyzicky, ale v spomienke, pesničke, tom divnom pocite, keď ráno vonia ako niekto, koho už dávno nevoláš po mene.
Vzťahy ako včelie úle
Vzťahy navonok pôsobia organizovane, vo vnútri je to chaos, ktorý však funguje podľa vlastných zákonov. Aj úľ má svoj rytmus. A keď ho prijmeš, vieš, že občas musíš byť bodnutý, aby si pochopil, že si stále živý.
Včely aj ľudia miznú podobne
Včela po bodnutí zomiera. Ľudia nie. Tí len miznú. Po správach. Po dotykoch. Po plánoch na víkend. Včela aspoň nechá žihadlo, človek niekedy ani vysvetlenie. Možno aj oni len reagovali zo strachu. Možno to nevedeli inak.
Aj pokojné chvíle občas štípu
Niekedy sa to celé tvári ako pokoj, oddych, wellness, levanduľový olej a ticho, ktoré si konečne zaslúžiš. A práve vtedy ťa niečo pichne. Nie je to veľké, ani dramatické, ale vytrhne ťa to z ilúzie. Tie najnevinnejšie chvíle vedia niekedy najviac štípať. Ale možno len preto, aby si si zapamätal, že pokoj neznamená úplnú bezpečnosť a že aj z malého bodnutia môžeš vyrásť.
Je to taká hipsterská forma oddychu, kde si ľahnete do domčeka, pod ktorým bzučia včely a život vám vibruje pod chrbticou. Krásne. Nebezpečné. Skoro ako zoznamka.
Som alergická na med. Možno aj na včely. Ale občas musí človek riskovať.
A potom sa to stalo. Jedna jediná včela, tá jediná duša, čo so mnou zdieľala priestor, sa rozhodla, že mi zanechá spomienku. Bodla ma. Bez varovania.
Najskôr som spanikárila. Veď čo ak? Anafylaxia, modré pery, rýchla zdravotná pomoc. Ale nič sa nestalo. Po polhodine som už ani nevedela, kde ma pichla. Zázrak? Karma? Ťažko povedať.
Ale to najzvláštnejšie ešte len prišlo.
Včela zmizla. V domčeku bola sama, takže to bola určite ona. Po bodnutí sa po nej zľahla zem.
Až dnes, doma, Jej malé telíčko. Úplne suché. Neporušené. Vyzerala ako pokojná múmia s aurou Dalajlámu. Ako by hovorila: „Prepáč, fakt som nechcela. Len som bola v strese. Bola si mi moc blízko. Možno som sa bála tvojej energie. Ale nikdy som ťa nechcela zraniť.“
A vtedy mi to došlo, tá včela som ja. A zároveň aj ty.
Niektorí ľudia ťa pichnú. Nechtiac. Zareagujú, lebo sa boja, lebo to inak nevedia. Zanechajú v tebe stopu. Možno len chvíľkovú. Možno to nebol úmysel. Ale ty si to pamätáš. A potom zmiznú. Ale raz ich nájdeš. Možno nie fyzicky, ale v spomienke, pesničke, v tom divnom pocite, keď ráno vonia ako niekto, koho už dávno nevoláš po mene.
Vzťahy ako včelie úle
Vzťahy sú trochu ako tie včelie úle. Navonok pôsobia organizovane, vo vnútri je to chaos, ktorý však funguje podľa vlastných zákonov. Aj úľ má svoj rytmus. A keď ho prijmeš, vieš, že občas musíš byť bodnutý, aby si pochopil, že si stále živý.
Včely aj ľudia miznú podobne
Včela po bodnutí zomiera. Ľudia nie. Tí len miznú. Po správach. Po dotykoch. Po plánoch na víkend. Včela aspoň nechá žihadlo, človek niekedy ani vysvetlenie. Možno aj oni len reagovali zo strachu. Možno to nevedeli inak.
Aj pokojné chvíle občas štípu
Niekedy sa to celé tvári ako pokoj, oddych, wellness, levanduľový olej a ticho, ktoré si konečne zaslúžiš. A práve vtedy ťa niečo pichne. Nie je to veľké, ani dramatické, ale vytrhne ťa to z ilúzie. Tie najnevinnejšie chvíle vedia niekedy najviac štípať. Ale možno len preto, aby si si zapamätal, že pokoj neznamená úplnú bezpečnosť a že aj z malého bodnutia môžeš vyrásť.
A vieš čo? Je to v poriadku. Nie každé bodnutie je koniec. Niekedy je to len pripomienka, že ešte žiješ, cítiš a že si schopný zaspať aj na veciach, ktoré by ťa kedysi zničili.