Je to dávno, čo som sa otvorila a nechala slová plynúť. Zahltená pracovnými povinnosťami a turbulentnými životnými zmenami som tvorila len málo. A to málo, čo uzrelo svetlo sveta neladilo s konceptom Smradľavej ryby.
Ale dnes som sa rozhodla vypočuť ten tichý hlások, čo mi škrieka v hlave a nechce stíchnuť. A tak píšem, zatiaľ bez cieľa.
Vedel si, že najhorkejšie slzy sú ronené v samote?
Vedel si, že najväčší výkrik vôbec nepočuť?
Vedel si, že najväčšiu bolesť nikdy nevidieť?
Preto nesúď, aby si nebol súdený.
V dnešnej dobe človek potrebuje lajk, aby sa cítil hodnotný. Potrebuje pochvalu, aby si bol istý svojím rozhodnutím. Potrebuje uistenie, aby v sebe nabral odvahu pokračovať.
Skutočný život sa však deje za oponou.
Matka po celom dni unavená a vyhorená plače do vankúša, aby ju jej deti nevideli. Musí byť tá silná, tá vyrovnaná, tá dokonalá. Naozaj musí? Nie. Deti potrebujú skôr autenticitu. Tú viac ocenia. Syn si matku privinie na hruď, dcéra pohladí po vlasoch. Utrie slzy. Nie každá slza musí vsiaknuť do vankúša. Niektoré nech padnú aj na úrodnú pôdu.
Muž tlačený k zemi zodpovednosťou by chcel zakričať, že už nevládze. Musí byť ten silný vodca a ochranca, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť. Naozaj musí? Nie. Život potrebuje mužov citlivých, ktorí sa neboja povedať, že potrebujú pomoc. Potrebuje mužov láskavých, ktorí sú ochotní prijať pomoc. Potrebuje mužov skutočných, úprimných, reálnych.
Radi ukazujeme prstom na druhých. Veta, kto nezažije, nepochopí, je tak kruto pravdivá, a vie tak zabolieť. Zabolí však len tých, čo nemyslia svoje slová úprimne. Každý, komu povieš o svojej bolesti, a myslí svoju podporu úprimne, by dal všetko na svete za to, aby ju aspoň na chvíľu mohol z teba sňať a pomôcť ti s tvojím bremenom.
Tento článok nepíšem pre lajky, nepíšem ho ani z nejakých zištných dôvodov.
Jediné, čo z toho mám, je viera, že slová si našli adresáta.