Iba deti, blázni a veľmi starí ľudia si môžu dovoliť hovoriť vždy pravdu.
Ako bláznivá matka trojročného dieťaťa súhlasím so Sigmundom Freudom :-)
Aktuálne je môj syn piaty deň v škôlke.
1. Deň
Bola som na neho veľmi hrdá. Do škôlky sa tešil. Dal mi pusu a sám išiel do triedy. Bez plaču, bez reptania. Lebo, ako mi povedal: „On je veľký chlap.“
2. Deň
Druhý deň už bol o niečo horší. Tešil sa, aj sa pekne prezul, vošiel do triedy a keď sa mu pani učiteľka prihovorila, rozmyslel si to. Srdce mi išlo odtrhnúť, ale dlhé lúčenie by nepomohlo. Strhli sme náplasť rýchlo a efektívne.
3. Deň
Po víkende. Pondelok. Čakala som všetko možné. Synovi sa ráno nechcelo vstávať. A tak som mu povedala, že v škôlke bude spinkať. Keďže ale v škôlke nemajú postieľky, ale lehátka, ktoré deťom dávajú až na spanie, aby mali dostatok priestoru na hru, začal plakať, že nemá, kde spinkať.
4. Deň
Syn stále básnil o tom, že chce v škôlke oddychovať. V poriadku. Sľúbila som mu, že určite tam bude miesto, kde si môže ľažkať na vankúšik a oddýchnuť si. Povedala som mu, že ak nebude plakať, donesiem mu poobede odrážadlo a pôjdeme sa voziť. Držal sa hrdinsky, ale nakoniec sa rozplakal. Ale to som ešte nečakala, že začne plakať ešte viac. „Prečo plačeš?“ pýtam sa. Moje srdiečko ráno v škôlke plakalo preto, že plače.
5. Deň
Človek by čakal, že piaty deň sa to už zlepší. Dnes som zasa nevedela, či sa smiať alebo plakať. Plakal preto, že chce ísť do školy a nie do škôlky.
Tak som zvedavá, prečo budeme plakať zajtra. A vaši drobci? Ako ste zvládli prvé dni v škôlke?