Navonok lesk a ligot, vo vnútri však pochyby. Čo ak práve ten, kto žiari najviac, je ten, kto si neverí?
Páv je symbolom krásy, elegancie a pýchy. Keď samec roztiahne svoj farebný chvost, všetko sa zastaví. Vták, ktorý akoby ani nemohol poznať slovo „menejcennosť“. A predsa, čo keby existoval páv, ktorý by sa hanbil ukázať svoje perá? Ktorý by veril, že nie je dosť pekný?
Táto predstava je zvláštna práve preto, že pávy sú stelesnením krásy. A predsa, medzi nami ľuďmi takých „pávov“ chodí veľa. Navonok žiaria, no vo vnútri si neveria.
Často si mýlime dva pojmy, ktoré sú ako dva odlišné pávie chvosty
Sebadôvera je viera vo vlastné schopnosti, presvedčenie, že dokážem roztiahnuť svoje perá a ukázať svetu, čo vo mne je. Je to odvaha vykročiť, skúsiť, risknúť.
Sebahodnota je však iná. Tá nehovorí o tom, čo dokážem predviesť, ale o tom, kým som, aj keď mám chvost zložený. Je to prijatie samého seba takého, aký som, nie preto, čo robím alebo čo získam, ale preto, že jednoducho existujem a už tým mám hodnotu.
Strata sebahodnoty nevzniká zo dňa na deň
Je to proces, ktorý sa ticho udomácňuje v človeku, až kým nenaruší jeho vnútorné presvedčenie. Niekedy pramení v partnerskom vzťahu. Žena, ktorá roky počúva, že „nič neznamená“, tomu nakoniec uverí a začne sa pozerať na seba očami toho, kto ju zraňuje. Inokedy sa rodí v detstve, keď narcistický rodič neustále naznačuje, že dieťa nikdy nie je dosť dobré, nech sa snaží akokoľvek. Podobný osud má aj mladší súrodenec, ktorý vyrastá v tieni staršieho, „dokonalého“ brata či sestry, a s každým porovnaním stráca kus vlastnej identity.
Zamestnanec, ktorého šéf neustále kritizuje, berie jeho výkon ako samozrejmosť a nikdy ho nepochváli, začne pochybovať, či má jeho práca vôbec význam. V kolektívoch, kde sa neustále porovnávajú výsledky, bonusy či uznania, človek veľmi rýchlo nadobudne pocit, že nikdy nedosiahne na ostatných, nech robí čokoľvek. A podobne aj študent, ktorého rodičia chválili iba za jednotky, si do dospelosti odnáša vzorec, že jeho hodnota je priamo úmerná výkonu.
Takto sa postupne vytvára vnútorné presvedčenie, že človek nestačí, že jeho bytie samo osebe nie je dosť. A to je azda najväčšia lož, ktorú si môžeme o sebe myslieť.
Keď krása či úspech nie sú zárukou sebahodnoty
Niekedy máme pocit, že sebahodnotu si nesú v sebe najmä tí, ktorí majú navonok všetko. Ľudia krásni, úspešní, inteligentní, finančne zabezpečení a spoločensky zruční. Pravda však môže byť presne opačná. To, čo zvonku pôsobí ako sila a istota, je neraz len maska, ktorú si človek nasadil, aby zakryl vlastné pochybnosti.
Príkladom je žena, ktorá pracuje dvakrát viac než jej kolegovia. Navonok vyzerá ako výnimočne usilovná a cieľavedomá, no pracuje najmä preto, aby sama sebe dokázala, že má hodnotu. Alebo žena, ktorá nikdy nevyjde z domu nenalíčená, vždy perfektne upravená a oblečená podľa poslednej módy. Možno miluje krásu, ale možno sa len bojí ukázať svetu svoju prirodzenosť, pretože v teplákoch by sa cítila neviditeľná a škaredá.
Podobne je to aj s mužmi. Ten, ktorý si kúpi drahé auto a neustále rozpráva o svojich úspechoch, možno vo vnútri stále počuje hlas otca, ktorý mu kedysi tvrdil, že „nikdy z teba nič nebude“. Manažér, ktorý pred kolektívom vystupuje ako neohrozený líder, doma v tichu cíti prázdnotu, pretože jeho pocit hodnoty stojí iba na pracovných výsledkoch. A športovec, ktorý trénuje až do úplného vyčerpania, možno nehľadá radosť z pohybu, ale len chvíľkový dôkaz, že je niekto, a to iba vtedy, keď vyhráva.
Takto si mnohí ľudia pestujú svoje „farebné perá“. Navonok žiaria krásou, úspechmi či majetkom, no vo chvíli, keď tieto ozdoby odložia, zostáva v nich tichá a znepokojujúca otázka: „Kto vlastne som, keď to všetko zmizne?“
A čo teda s tou sebahodnotou?
Sebahodnotu nezískame tým, že budeme zbierať lajky a srdiečka na Instagrame. Ani tým, že budeme vyhrávať každý pracovný projekt alebo nosiť najdrahšie oblečenie. To všetko môže byť príjemné, ale nikdy nám to nedá pocit, že máme hodnotu sami osebe. Sebahodnota začína v zrkadle. Každé ráno, keď sa na seba pozrieme a povieme: „Ľúbim sa taký, aký som. Aj s chybami, aj bez peria.“
Pretože na rozdiel od páva, ktorý svoju krásu potrebuje ukazovať navonok, človek svoju skutočnú krásu objaví vtedy, keď ju začne cítiť vo vnútri.