„Sladká je spomienka na vzdialených priateľov! Ako jemné lúče odchádzajúceho slnka padá nežne, ale smutne, na srdce.“ Washington Irving
Nemám veľa priateľov a kedysi ma to trápilo. Cenila som sa podľa toho, ako ma cenili ostatní. Bývala som smutná, keď som prestávala patriť do ich života. Keď sa naše cesty rozchádzali alebo ma nahrádzali noví ľudia. Často som si myslela, že sú lepší ako ja, pretože z môjho života postupne každý odchádzal. Začala som si nahovárať, že nestojím za nič. Chcela som sa zmeniť, ale nešlo to. Sama a utiahnutá som bojovala proti veterným mlynom a snažila som sa stáť na nohách. Ale život ma naučil, že to vôbec nie je o tom.
Priateľov spočítam na prstoch jednej ruky. Niekedy sa naozaj cítim sama, pretože každý má svoj život, rodinu, prácu a vlastný okruh priateľov a je ťažké sa zladiť, ale vždy to ide. Kto chce, spôsob si nájde. Kto nechce... Škoda reči.
A tak mám v živote pár ľudí, ktorí sú so mnou už dve tretiny môjho života, niektorí aj viac. Takže až taký hrozný človek nemôžem byť, keď to so mnou tých pár predsa len vydržalo tak dlho. Nič si však nenahováram. Majú to so mnou ťažké. Sú však chvíle, keď pri sebe niekoho potrebujem, ale tú blízkosť nenachádzam. Zvykla som mať z toho depresie. Hnevala som sa sama na seba, že som všetkých odplašila. Že moja povaha je taká komplikovaná a moja osobnosť tak zložitá, že ľudí odplaším. V podstate je to pravda. Ale napriek tomu sú ľudia, ktorí sa cez ten múr predrali, spoznali ma a ostali so mnou, aj kvôli mojim temným chvíľam.
Dnes sa za svoje temné stránky nehanbím. Veľa ma naučili. Mám iný pohľad na svet, možno trochu pochmúrnejší. No ku šťastiu mi potom na druhej strane stačí naozaj málo.
Pozvanie na kávu, pár vločiek vo vzduchu, pukance v kine, prechádzka za súmraku, teplé raňajky a vlnená deka počas chladného zimného večera. Človek, ktorý o veľa prišiel, prípadne nikdy toho veľa nemal, sa môže cítiť bohatší ako všetci okolo, pretože vie, čo má pre neho cenu. Preto si cením každého, kto tu so mnou je. Kto so mnou ostal. Napriek všetkému. Týchto pár ľudí vie, že pre nich urobím čokoľvek a dala by som za ich zdravie to svoje, za ich šťastie svoju bolesť a za ich pokoj na duši všetko, čo ma robí šťastnou. Viem totiž, akú majú pre mňa cenu.
Musela som sa však naučiť žiť sama a spoliehať sa sama na seba. Nemala som na výber. Naučila som sa preto aj smutné zimné večery, keď nepatrím do žiadneho spoločenského kruhu, povýšiť na niečo viac. Dobrá kniha, film v posteli, báseň alebo článok na blogu či dokonca práca. Pre mňa je to jeden zo zmyslov života. Naučila som sa ceniť si ticho a samotu. A v takých chvíľach, keď mám pocit, že všetci si užívajú život a získavajú priehrštie nových zážitkov, si uvedomujem silu priateľstva. Spomínam na zaklopanie pri dverách, keď mi choroba nedovolila nikam ísť. Spomínam na darček ešte na začiatku decembra a milú návštevu v upršaný deň. Spomínam na rýchle a nečakané objatie na benzínovej pumpe.
Niekedy sa však zakuklím. Len osamote sa cítim bezpečne. Je potom ťažké vyjsť z tejto komfortnej zóny.
Blízkosť druhých ma ako keby páli, viaceré bijúce srdcia tomu môjmu berú silu. Tí skutoční priatelia však vedia, ako sa cítim a nikdy im to nezabránilo ostať v mojom živote. Keď si niekoho pustím k sebe, moje vnímanie sveta ho môže vystrašiť, ale v kútiku duše dúfam, že mu niečo aj môže dať.