Bolo raz jedno mestečko.
Malé, obkolesené hlbokými horami a lesmi. Bytovky i domčeky lemovali brehy riečky, ktorá sa krútila pomedzi krásne prírodné zákutia. Kostolík, školička, detské ihrisko i obchodík. Ani jedno z toho v mestečku nechýbalo. Žili tu však len dobrí ľudia. Ľudia, ktorí si navzájom stále pomáhali a boli si priateľmi.
V tomto mestečku sa nezamykali dvere, ani nezatvárali okná na autách. Nikto nekradol a nikto sa tak nemusel báť o svoj majetok. Všetci sa vzájomne vždy pozdravili. Zdraví robili nákupy chorým, bohatí podarúvali zo svojho chudobným. Každý sa na seba usmieval, nikto si neklamal, nikto nikoho neohováral. Všetci si nezištne pomáhali a nikomu ani len nenapadlo za svoju pomoc niečo žiadať, alebo ešte horšie, pomoc neponúknuť. V mestečku sa vlastne ani pomoc neponúkala, pretože to bola úplná samozrejmosť.
Toto mestečko bolo známe po celkom svete, pretože mu nebolo páru. Nikde nežili takí dobrí ľudia, ako tu. Z času na čas preto prišiel do mestečka nejaký novinár a chcel vedieť, čo za tým všetkým je. Tak to bolo aj teraz.
Za starostom mestečka prišiel zaslúžilý novinár, ktorý písal už len sám pre seba, no príbeh tohto raja na zemi ho tak inšpiroval, že neváhal precestovať celý svet, len aby sa dozvedel, v čom tkvie tajomstvo dobroty jeho obyvateľov.
„Pán novinár, na túto otázku vám ja odpovedať neviem. Ale ak pôjdete do našej materskej školy, deti vám radi porozprávajú príbeh o prvom dobrom skutku v našom mestečku.“
Staručký novinár sa teda vybral do materskej školy. Detičky ho privítali s veľkým nadšením. Posadali si do kruhu, každý na svoj vankúšik. Najstaršia a najzhovorčivejšia Terezka sa postavila a rozpovedala príbeh o prvom dobrom skutku.
***
V našom mestečku sa nie vždy žilo tak dobre. Rozprávala mi to moja stará mama. Kedysi museli mať veľkých a strašných psov, aby im niekto z dvora niečo neukradol. Každý sa bál o to málo, čo mal. Ľudia boli na seba zlí. Neustále po sebe kričali a hádali sa. Osočovali a ohovárali sa, nikto nikomu nechcel pomôcť. Bohatí sa vystatovali tým, koľko peňazí mali, chudobní im závideli a snažili sa im škodiť. Zdraví nedbali o svoje zdravie a ničili si ho, ako sa len dalo a chorí zasa nemali vieru v uzdravenie. Žilo sa tu naozaj veľmi zle a každý, kto mal trošku rozumu, z mestečka odchádzal. Napokon v mestečku ostalo žiť len pár rodín. Neustále sa medzi sebou bili a hašterili. Bol to naozaj zlý pohľad.
V mestečku žili aj dve deti. Keďže neposlúchali, nemohli chodiť ani do škôlky a hrať sa s kamarátkami. V jeden pekný slnečný deň hádzal Janko do rieky kamienky, keď tu uvidel na brehu sedieť Aničku a plakať. Niečo sa v ňom vtedy ozvalo. Za normálnych okolností by prišiel za ňou, poťahal ju za vrkoče a vysmial sa jej. Niečo mu ale pošepkalo, aby urobil presný opak. Prišiel k nej, sadol si vedľa nej do trávy a spýtal sa jej prečo plače.
„Vieš, dostala som nové topánočky. Ale neviem si ich zašnurovať. A keď to poviem doma, tak sa mi budú všetci smiať.“
Aj Janíčko sa už už chcel rozosmiať, veď zaviazať si šnúrky nie je nič ťažké. Avšak, rozmyslel si to. Kľakol si k Aničke a topánočky jej zaviazal.
„Prečo si to urobil?“ spýtala sa prekvapená Anička.
„Už ma nebaví, ako sme na seba všetci zlí. Čo keby sme sa správali k sebe krajšie?“
„To je super nápad,“ pritakala Anička. „Vieš čo urobím? Keď prídem domov, hneď ako sa mi naskytne príležitosť, urobím nejaký dobrý skutok.“
A tak aj bolo. Anička prišla domov a videla, že jej maminka umýva riady. Zobrala si utierku a začala ich utierať. Maminka sa prekvapená samým šťastím rozplakala. Na druhý deň zazrela cez okno susedu, ktorá vešala bielizeň a veľmi pri tom jojkala. Bez slova prišla k nej a opraté oblečenie jej vyvesila na šnúru. Suseda zas urobila nákup svojej svokre. Tá upiekla koláč pre poštára. Poštár prešiel o ulicu ďalej, aby doručil list na správnu adresu a takto sa dobré skutky vďaka jednej zaviazanej topánočke šírili ďalej a ďalej a šíria sa dodnes.
***
Staručký novinár doslova onemel. Nečakal, že tajomstvo tohto svetoznámeho mestečka je v skutočnosti také jednoduché. A rozhodol sa urobiť jeden malý pokus.
Keď prišiel domov, podaroval synovi svoje nepojazdné staré auto, po ktorom vždy túžil. Ten zas naučil svojho synčeka všetko o oprave auta. Mamička, šťastná ako jej chlapci spolu trávia čas, pomohla susedke s nákupom a tá zasa podarovala kamarátke muškáty, ktorých mala veľa a rozhodla sa o ne podeliť. Dobrý skutok sa začal šíriť rýchlosťou svetla a pomaly menilsvet na krajšie miesto.
Skús preto aj ty urobiť nejaký dobrý skutok. Odlož si po sebe hračky, bez toho, aby ti to mamička prikázala. Pomôž jej prestrieť stôl na večeru. Podeľ sa s kamarátom v škôlke o hračky, pomôž kamarátke urobiť vrkôčik, alebo zaviazať šnúrky na topánkach. Uvidíš, že jeden dobrý skutok, ktorý vykonáš, spustí lavín