Ja viem, že veľa z vás sa pousmeje nad názvom dnešnej rozprávky pre vaše detičky. Ale ide presne o to. Čítajte im ju s úsmevom na tvári.
Je zvykom, že pred Vianocami sa v každej domácnosti pečú medovníčky. Rozhodli sa tak aj v rodine trojročnej Amálky. Už prišiel ten čas, že Amálka si Vianoce uvedomovala, tešila sa a so všetkým chcela pomáhať. A tak jej mamička pripravila všetky dôležité suroviny a spolu urobili perníkové cesto.
Amálka sa veľmi smiala, keď musela s maminkou loviť z misky spadnutú škrupinku z vajca a keď kýchla do práškového cukru a zrazu bola kuchyňa taká biela ako dvor, ktorý len pred pár hodinami prikryla biela snehová perinka.
Kým cesto oddychovalo v chladničke, Amálka si s maminkou pripravili dosku a riadne ju pomúčili. Zo skrinky povyberali formičky na perníčky, ktoré Amálkinej maminke darovala jej maminka a ona ich dostala od svojej maminky. Raz ich dostane aj Amálka.
Keď bolo cesto oddýchnuté, Amálka sa pustila do vykrajovania. Srdiečko, stromček, hviezdička, mesiačik. Tvary od výmyslu sveta. Amálka vykrajovala krásne perníčky a s láskou ich ukladala na plech. Tešila sa, ako ich budú spolu s maminkou ozdobovať.
Keď Amálka povykrajovala všetky perníčky, maminka si všimla, že v miske ostalo kúsok cesta. Na vykrajovanie už súce nebolo, a tak z neho vytvarovala placku. Veď na spapanie s čajíkom bude dobrá aj tá.
Keď sa perníčky upiekli a vychladli, nedočkavá Amálka ich pod vedením svojej maminky začala ozdobovať bielou cukrovou polevou. To bolo radosti. Pod Amálkinými prštekmi začali vznikať usmiate hviezdičky a žmurkajúce mesiačiky. Krajšie perníčky nemal nikto. Amálka vedela, že to sú tie najkrajšie.
***
Prešlo pár dní.
Amálka už aj zabudla, že nejaké perníčky piekli a ozdobovali. Teraz by sa len stále sánkovala a guľovala. Dva dni pred Vianocami sa domov vrátil aj Amálkin otecko, ktorý pracoval v zahraničí. Vyobjímal a vystískal si dcérku.
Podvečer si rodinka svorne sadla do obývačky. Maminka uvarila čaj a doniesla perníky. Zrazu ocko zosmutnel. Amálka sa ho spýtala, čo sa stalo. Prečo plače.
„Vieš, som smutný, lebo som prišiel o to, ako si sa učila s maminkou piecť perníky. Musel to byť krásny zážitok.“
Maminka zosmutnela tiež. Išla do špajze, že zamiesi ešte jednu dávku perníčkov, aby Amálka mohla s ockom nejaké upiecť a ozdobiť spolu. Zistila však, že nemá doma žiadny med a bez toho to nešlo. Ostala ešte smutnejšia. Vtedy jej však pohľad skĺzol na perníkovú placku odloženú v kútiku poličky.
Veľmi sa potešila. Urobila cukrovú polevu, Amálke dala zásterku, ocka objala a nechala ich vyzdobiť ten jeden perníček, ktorý bol chudáčik odsúdený na to, aby sa naň zabudlo.
Maminka sa išla prejsť. Bola unavená zo všetkých vianočných príprav. Ocko s Amálkou zatiaľ vyzdobili perníček a vyzdobili ho s veľkou láskou.
***
Prišli Vianoce. Amálka musela byť veľmi poslušná, lebo dostala krásny kočík pre bábiky, na ktorý stále hľadela, keď išli okolo hračkárne.
Každý si pod stromčekom našiel to, čo hľadal. Na prázdno neobišla ani maminka. Pod stromčekom ju čakala modrá škatuľka previazaná veľkou červenou mašľou. Keď ju otvorila, našla v nej perníkovú placku vyzdobenú jej dvoma najväčšími láskami. Otecko pridal aj ručne písaný odkaz.
„Za to, že sa o nás tak krásne staráš a že len vďaka tebe môžeme mať také krásne Vianoce.“
Na cukrovú polevu spadla jedna slzička.
***
Perníček v tvare neforemnej placky ležal celé dni zakrútený v utierke a zabudnutý v rohu police. Myslel si, že nikdy nenaplní svoj osud. Nie je taký pekný ako ostatné perníčky. Neozdobili ho a možno na neho už všetci zabudli. Každú noc plakal, že nie je dosť dobrý, nikdy nebude môcť zasýtiť detské bruško a vyčariť spokojný úsmev na tvári.
Až raz ho vyzdobili Amálka s oteckom. Čistou láskou, ktorá ho urobila ešte sladším. A hoci mal celé dni pocit, že je na tomto svete zbytočný, ukázalo sa, že pre niekoho je tým najkrajším darom. Len bolo treba vyčkať na ten správny okamih.