Národ prekliatych

Na nohách mala okovy a bola asi na metrovej reťazi prikovanej k stene a priviazaná ako taký prašivý pes. Nikto by v nej teraz nespoznal princeznú. Vyzerala ako fľandra bez domova, ktorú si posúvajú z postele do postele a ukájajú sa na nej ako muži, tak aj ženy. Opak však bol pravdou.

Saraiah sa triasla zimou a začala si uvedomovať, že udalosti predchádzajúcej noci nie sú zďaleka také hrozné ako to, čo ju čaká v najbližších dňoch. V duchu si pomaly rekapitulovala, čo sa stalo. Ako sa sem dostala? Ako mohla klesnúť tak hlboko, že ju uväznili ako zlodeja, násilníka a vraha?

***

Všetko sa to začalo, keď mala sedemnásť rokov. Jej život mal byť navždy spojený so životom úplne cudzieho muža. Prečo? Pretože Ríša ľudí mala desať kráľovstiev. Kráľovstvá nažívali v mieri. Už tisícky rokov sa v Ríši neobjavil žiadny ozbrojený konflikt. Bolo to tak od čias Veľkého mieru, keď si desiati králi sľúbili, že už nikdy nepovedú vojsko proti inému kráľovstvu. Aby bola táto prísaha spečatená, prisahali, že vždy, keď nejaká princezná dovŕši sedemnásty rok svojho života, spojí sa s princom iného kráľovstva manželským sľubom. Takéto sobáše medzi kráľovstvami mali zabezpečiť trvalý mier. 

Je ťažké opísať slovami, akú beznádej Saraiah cítila. Bola kráľovskou dcérou. Mohla rozkazovať stovkám sluhov a tisícom poddaným. Stačilo by len jedno slovo a ktorýkoľvek nevoľník by za ňu musel obetovať aj vlastný život, ak by o to požiadala. Pri výbere svojho budúceho manžela a otca svojich detí však nemala žiadnu moc.

Na dverách jej komnaty pristáli bucľaté prsty pestúnky. Saraiah začula tri hlasné a nástojčivé zaklopania.

„Ďalej,“ povedala tichým a tlmeným hlasom.

Pestúnka Derija pomaly otvorila dvere na komnate a naskytol sa jej nádherný  pohľad. Pred obrovským zrkadlom v zlatom ráme sedela na stoličke nádherná mladá žena. Bola zavinutá v hebkej hodvábnej štóle, ktorá zakrývala jej nahotu, ale predsa búrila fantáziu. Zaoblené krivky jej plných ženských pŕs a obrysy jej plodných bokov pôsobili žensky, v žiadnom prípade nie vulgárne. Dievča upieralo prázdny pohľad pred seba. Dívalo sa do zrkadla sama sebe do očí. Jej pohľad bol bez života, no v očiach predsa len zostala iskierka mladosti a túžby žiť. Jagala sa v jej zelených očiach ako smaragd. Dlhé čierne vlasy jej siahali až pod pás. Mala do nich vpletené malé jagavé drahokamy, ktoré jej zjavu dodávali ešte viac noblesy a robili ju očarujúcou. Saraiah sa smutne pozrela na pestúnku, ktorá ju vychovala, učila ju, ako má byť dámou a radila jej, ako má byť dobrou kráľovskou dcérou. Teraz však u nej darmo hľadala útechu. 

Pestúnka jej pomohla obliecť sa. Korzet šiat jej zašnurovala tak pevne, že Saraiah lapala po dychu. Srdce jej divoko bilo, ale nakoniec sa upokojila. Ani náhle zamdlenie nebolo schopné odvrátiť blížiacu sa katastrofu. Saraiah si však uvedomovala, čo je jej povinnosťou. Ako kráľovská dcéra mala povinnosť voči svojmu kráľovstvu a voči svojim poddaným a musela pre nich zabezpečiť mier a budúcnosť pre ich deti. Tak isto mala povinnosť voči svojim rodičom, ktorí ju s láskou vychovali. Vedela, že to, čo ju čaká, hoci by to bolo akokoľvek ťažké a kruté, je jej predurčené a ak nechce zahanbiť svoj rod, nemá na výber. Tento osud už postretol desiatky kráľovských dcér pred ňou a desiatky postretne aj po nej. 

Saraiah sa pripravila na slávnostnú hostinu. Rozpustila si vlasy a jagavé drahokamy tak v nich ešte viac vynikli. Vedela, že o pár týždňov už bude vydatá žena a kráľovná. Už nikdy si svoje vlasy nerozpustí. Vlasy sú korunou ženskej krásy a ako kráľovná dostane korunu z drahých kovov. A tak ako kráľovstvo nemôže mať dvoch kráľov, tak kráľovná nemôže mať dve koruny. 

Keď už bola Saraiah pripravená, v sprievode pestúnky sa presunula do veľkej prijímacej sály, kde vítali všetkých vzácnych hostí. Bola to veľká komnata. V jej čele boli umiestnené tri tróny – jeden pre kráľa, jeden pre kráľovnú a jeden pre kráľovskú dcéru. Okolo celej siene boli drevené lavice určené pre veľmožov, rytierov, šľachtičné a pre všetkých urodzených hostí. Stredom siene sa vinul ručne tkaný koberec jantárovej farby a nad hlavami hostí sa skvel skvostný luster z fúkaného skla a z najvzácnejšieho kryštálu. 

Saraiah zaujala pozíciu z ľavej strany od kráľa. Po jeho pravici sedela kráľovná. Bola to vysoká štíhla žena s gaštanovými vlasmi spletenými do vrkoča. Nebola kráľovnou len zvonku, svojim noblesným vzhľadom, vznešenou chôdzou a hrdým držaním tela. Bola kráľovnou predovšetkým vo vnútri, svojou múdrosťou, rozvážnym vystupovaním, milujúcim a chápajúcim srdcom. Bola kráľovnou každou bunkou svojho tela a verila, že svoju dcéru vychovala rovnako. Uprela na ňu hrdý pohľad. Videla ju tam sedieť na tróne a nebolo to už to malé dievčatko, čo večne odmietalo ísť do postele a v záchvatoch vzdorovitého hnevu búšilo pästičkami do steny. Na tróne, ktorý už uvrhol do prekliatia nešťastného manželstva toľko mladých žien, teraz sedela jej dospelá dcéra, ruky spôsobne zložené na stehnách s pohľadom upretým na vysoké vstupné dvere, spoza ktorých sa ozýval hurhaj, krik a lomoz. 

Ako keby všetci počuli jej myšlienky, naraz vstali a dvere sa s hlasným hrmotom otvorili. Vo dverách sa najprv objavili dvaja rytieri v plnej zbroji, pár panošov a pár pážat. Nikomu z nich však Saraiah nevenovala pozornosť. Nezaujímal ju dokonca ani kráľ a svoj zainteresovaný pohľad nevenovala ani kráľovnej. Zaujímal ju jediný človek a ten práve vchádzal dnu.

Mladík s kučeravými tmavohnedými vlasmi a briadkou uprel na ňu prekvapený pohľad. Nečakal, že Saraiah bude vyzerať tak hrdo. Čakal ustrašené a uplakané dieťa a namiesto toho sa díval na krásnu mladú ženu. Keď sa jeho jasné zelené oči stretli s jej smaragdovými, ktoré vždy žiarili ako kúsok drahokamu, nemal na výber. Jediné, čo v tej chvíli dokázal urobiť, bolo gesto pokory, gesto služobníka. Pokľakol pred svojou kráľovnou.

***

Nasledovala hostina, na ktorej sa podávali jedlá od výmyslu sveta. Všetci si chutné jedlá pochvaľovali. Pilo a hodovalo sa na počesť nového páru. Saraiah však bola nervózna, a tak len sedela a sledovala ostatných. Sama nedokázala prehltnúť ani sústo. Vedela, čo ju čaká a chcela, aby to už bolo za ňou. Jej snúbenec mal asi rovnaký problém. S úsmevom prijal jedlo, čašu červeného vína, no ani sa jej nedotkol.

Nakoniec nastal čas na tradičnú prechádzku v kráľovských záhradách. Táto chvíľa bola špeciálne vyhradená pre nový pár. Boli prvý raz sami, prvý raz bez dozoru celého kráľovského dvora. Bola to veľmi intímna chvíľa a všetky slová, ktoré si tu mladé páry vyriekli, mali na veky zostať medzi nimi. Saraiah na túto chvíľu nikto nepripravil, no keď stála s Januasom pod rozkvitnutými konármi stromu, pochopila, že na túto situáciu sa pripraviť ani nedá. 

Obaja stáli mlčky pod ružovými kvetmi košatého stromu a dívali sa na hviezdy. Tie jasne svietili a všetko okolo sa jagalo v mesačnom svite. Zelené smaragdy v očiach princeznej tak isto odrážali svetlo mesiaca a v očiach sa jej jagala krása a nádhera celého sveta. Mlčky stáli bok po boku a sledovali hviezdne predstavenie na zamatovo čiernej opone. 

Nakoniec prvý prehovoril Januas: „Celý tento mier založený na obeti sa mi zdá pritiahnutý za vlasy. Akoby nejaký sobáš mohol zabrániť tiahnuť jednému kráľovi proti druhému.“

Vybrali sa chodníčkom popod ružovo zakvitnuté stromy. Saraiah si vždy predstavovala, ako sa jej deti budú hrávať pod touto ružovou nádherou. Ako im pofúka kolienka, keď sa im pri behu podarí spadnúť a ako im pri večerných prechádzkach bude ukazovať hviezdy a budú im vymýšľať vlastné mená. To sa však nikdy nestane. Opustí svoje kráľovstvo, aby nasledovala svojho kráľa do jeho rodiska a tam vládla po jeho boku. Osud Desiateho kráľovstva však zostane na vážkach, pretože neexistuje žiadny mužský kráľovský potomok. Kráľ nemá žiadneho syna, ktorý by po ňom prevzal vládu. Miesto budúceho kráľa teda ostáva voľné a ešte sa oň zvedie boj. Zatiaľ sa však hovorí len o mieri. 

Mlčky pokračovali ďalej v prechádzke, až sa zastavili pri malom čírom jazierku so zlatými kaprami. Voda sa čerila pri každom ich jagavom pohybe. Bolo to prenádherné divadlo. Vlastne rovnako krásne ako všetko okolo.

Obaja sa zahľadeli do hladiny jazierka a Januas nesmelo chytil Saraiah za ruku. Ako sa ich prsty dotkli, Saraiah pocítila chvenie. Nebolo to však obyčajné chvenie, pochádzajúce z nervozity a súvisiace s blízkosťou iného človeka. Bolo to niečo iné, chvíľami až nadprirodzené, no nedokázala to identifikovať. Januas ju stále držal za ruku. V tom momente, keď jazierko rozčerila jedna zlatá plutvička, Saraiah sa zablyslo pred očami. Bol to biely záblesk, ktorý ju na chvíľu úplne oslepil a zbavil všetkých zmyslov. Na pár minút úplne stratila pojem o čase a dokonca aj tom, kde sa nachádza. No zrazu sa jej v očiach začali objavovať akési útržky. Najprv ich len videla. Bol to tak čudný pocit. Videla záblesky, avšak vôbec ich nevedela zaradiť. To, čo videla, proste neprechádzalo ďalej do jej hlavy. V zábleskoch dokázala identifikovať veľkého čierneho psa a muža s rozpáraným bruchom. Nič iné. Potom sa ako keby zahľadela do jasných zelených očí a zrazu precitla.

Ležala na zemi. Januas kľačal pri nej a kropil jej čelo vodou z jazierka.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa nechápavo.

„Celá si sa roztriasla a padla si na zem.“

Saraiah cítila, že o svojom zážitku a o tom, čo videla, nesmie nikomu povedať. Po prvé, vyzerala by ako úplný blázon a po druhé, v Ríši ľudí sa akékoľvek čary a výstrednosti netolerovali. 

***

Keď kráčala k sebe do komnaty, niekto ju chytil za rameno a stiahol do najbližšej izby. Zalapala po dychu a sama pre seba si zanadávala, že nemá žiadnu osobnú stráž. Prekliaty Veľký mier. Nikoho ani len nenapadne, že by mohol princeznú niekto prepadnúť. 

Našťastie nešlo o prepad. Za ruku ju pevne držala pestúnka.

„Derija, čo stváraš?“ Pestúnka sa na ňu pozerala nahnevaným pohľadom. Pri bližšom preskúmaní však v jej očiach objavila aj strach.

„Čo sa to tam stalo?“ spýtala sa pestúnka.

„Čo myslíš?“

„Netvár sa, že nechápeš. Hádam si vedela, že mi tvoj otec prikáže, aby som ťa sledovala. No ale nečakala som, že uvidím toto.“

„Derija, ja naozaj nechápem, o čom hovoríš.“

„Čo sa stalo pri jazierku?“ opýtala sa chladne.

„Aha...“ Saraiah zrazu pochopila. „Odpadla som. Bolo toho na mňa proste priveľa.“ 

„Odpadla?! Nehnevaj sa, ale tomu teda naozaj neverím.“ Potom nasledovala otázka, ktorá princeznú tak prekvapila, že na chvíľu stratila reč. „Čo si videla?“

„Prosím?“

„Saraiah, viem, že si len tak neodpadla. Niečo si videla.“

„Derija, vyprosím si takýto tón. A predovšetkým, ty nemáš právo sa so mnou takto rozprávať. Si len obyčajná slúžka.“

„Budem sa tváriť, že ma tvoje slová neranili. Nejde tu totiž teraz o mňa. Ale dobre, tvárme sa, že sa pri jazierku nič nestalo. Čo potom tie stromy v záhrade?“

„Aké stromy?“

„Ty nevieš?“ Pestúnka na chvíľu ostala zarazená. „Saraiah, čo si cítila, keď si odchádzala zo záhrady?“

Saraiah trochu premýšľala. Nuž toto nie je práve jednoduchá otázka. „Úľavu. Mala som pocit, že všetky tie zlé pocity a všetok strach a nervozita z dnešného dňa jednoducho zo mňa...“ nemohla nájsť to správne slovo. 

Derija jej pomohla: „Opadali?“ 

Prikývla. 

„Pozri sa von oknom.“

Saraiah prešla k oknu a naskytol sa jej neskutočný pohľad. Cesta, po ktorej s Januasom kráčali od rybníka bola celá zapadaná lístím a ružovými kvetmi. Niektoré sa ešte stále vznášali vo vzduchu. Na stromoch nezostalo vôbec nič. Každý kvietok, každý list, všetko proste opadalo. A to sa ešte pred chvíľou prechádzala popod stromy a obdivovala ružovú nádheru.

***

Saraiah niečo pošteklilo na tvári. Pokrčila nosom, no šteklenie neustávalo. Pomaly otvorila oči a jasné svetlo v izbe ju priam zabolelo. No hneď odhalila zdroj šteklenia. Po tvári ju labkou hladkal snehobiely kocúr Zirr. Bol to zvláštny druh kocúra, a to nielen farbou. Nemal vo svojom kožuchu ani jeden tmavý chlp. Snehobiele mal dokonca aj fúziky a pazúriky na labkách. Zvláštnou však bola aj jeho veľkosť. Bol asi tak veľký ako puma, proste riadna mačkovitá šelma. V kráľovstve sa každý čudoval nad touto anomáliou, ale keďže to bol mierumilovný kocúrik a v ničom inom ako veľkosťou sa od obyčajných mačiek, čo chytajú myši v kuchyni, nelíšil, v kráľovstve ho všetci prijali ako vlastného. Azda ešte svojim pôvodom bol iný. Nikto nevedel odkiaľ sa vzal, ale keď sa narodila princezná, objavil sa v kráľovstve tento kocúrik. Vtedy ešte malé mačiatko. A od vtedy tu žil po boku princeznej a bol jej najlepším priateľom. 

Pohladila Zirra po hlave a ten spokojne zapriadol. Potom ladne zoskočil z postele a ľahol si vedľa. Vo svetle, ktoré prichádzalo zvonka, sa jeho srsť doslova jagala. 

Saraiah si ani nestihla uvedomiť, čo sa deje a už sa dvere jej komnaty otvárali. Dnu vošla Derija a s buchotom ich za sebou zavrela. Na to sa Saraiah v posteli posadila a ebenové vlasy jej padli na plecia. „To asi nebol sen, že?“ spýtala sa. V hlave sa jej zrazu rozjasnilo a spomenula si na včerajší večer. 

„Nie, nebol to sen.“  Derija sa usmiala a prisadla si ku svojej chránenkyni. Pokračovala: „Ty si naozaj netušila, čo sa s tebou deje? Myslela som si, že už tušíš, čo dokážeš.“

„Nikdy sa mi nič podobné nestalo.“

„Akože nie? Nepamätáš si, čo sa stalo, keď ti povedali, že ťa čaká svadba?“

Saraiah vtedy v sebe cítila hrozný zmätok. Tušila, že to asi príde, ale keď už to bolo tu, nevedela sa s tým vyrovnať. Pocítila v sebe obrovský hnev až ju z toho roztriaslo. Doslova očervenela od hnevu. Od zlosti ani nevidela, zahmlilo sa jej pred očami. Bola ako v tranze, nahnevaná kompletne na celý svet. 

Z tohto amoku ju prebral treskot a zvuk rozbitého skla. Zrazu precitla a uvidela ležať na zemi veľký luster z fúkaného skla a z toho najvzácnejšieho kryštálu. Nechápala, ako mohol tak zrazu padnúť.

„Nikdy mi nenapadlo, že by som pád toho lustra zapríčinila sama. Ty však evidentne vieš niečo, čo ja nie. Čo sa deje? Vysvetli mi to.“

„Zlatko, nemôžem ti povedať nič iné, ako len to, kto si. Ostatné nie je mojou úlohou. A ani nemám oprávnenie ti to všetko vysvetliť.“

Obe sa pohodlne usadili na posteli. Zirr priadol pri jej nohách a labužnícky sa naťahoval v jagajúcom slnku.

„Vieš, že Ríša ľudí nie je jediným obývaným svetom?“ začala úplne z jasna pestúnka. Rozhodla sa, že nebude chodiť okolo horúcej kaše a začne od toho najdôležitejšieho. 

„Áno, viem, že pred Veľkým mierom žili všetky národy spolu, všetky kmene a všetky bytosti, avšak neustále spolu bojovali, viedli vojny a ozbrojené výpravy jeden proti druhému. Vtedy od žiaľu nad toľkým krviprelievaním pukla samotná zem a oddelila jedných od druhých. A naše kráľovstvá sa rozhodli už nikdy proti sebe nebojovať.“

„Áno, presne. Takže vieš, že existujú, nazvime to kmene, ktoré sa od nás trochu líšia. Niektoré zjavom a niektoré tým, čo dokážu.“

„Čo tým chceš povedať? Že moji rodičia nie sú vlastne moji rodičia?“

„Vieš, kto sú Ámovia?“

Saraiah zalapala po dychu. Už chápala, prečo bola v noci Derija taká vystrašená. Ak by sa toto niekto dozvedel, bol by to jej koniec. Roztriasla sa. Všetko, len nie Národ prekliatych. Radšej by bola odporným trolom alebo pyšným a patriotickým elfom, ale nie prekliatom Ámkou.

***

„Čo mám robiť, Derija?“ V rozhovore pokračovali pri jazierku, pričom si Saraiah vyzula črievičky a bosou nohou vošla do vody. Kapríky sa jej plutvami obtierali o členky. 

„V prvom rade o tom nikomu nesmieš povedať. Neviem, ako je možné, že Ámka žije v Ríši ľudí. Ja tomu verím, lebo ťa poznám a videla som, čo tvoje pocity dokážu. A poznám legendy o Ámoch. Ale mnohí, vlastne drvivá väčšina ľudí už zabudla, kto Ámovia sú a že vôbec žili a obvinili by ťa z čarodejníctva.  A vieš, ako sa bosoráctvo trestá.“

„Áno, vyhnanstvo do podzemia a život vo večnej tme. Nikto sa ešte z podzemia nevrátil.“

„Presne tak. Preto sa to nikto nesmie dozvedieť. Musíš si dávať veľký pozor. Kráľovská dcéra a bosorka? Ak sa to dozvie Tretí kráľ, mohlo by to ukončiť Veľký mier.“

To Saraiah vedela, preto sa rozhodla toto svoje tajomstvo strážiť ako oko v hlave. „Čo vieš o Ámoch?“ spýtala sa pestúnky.

„Viem, že žijú za Prasklinou. Aspoň sa to tak hovorí. Ale z ľudí tam ešte nikto nebol. Sú to stovky rokov, niektorí hovoria až tisícky, nikto to vlastne presne nevie. Ale ešte pred tým, keď všetky národy a kmene žili spolu, Ámovia boli najmocnejší zo všetkých. Nikto však presne nevedel, čo dokážu. Isté bolo to, že sila Ámov bola spojená s ich emóciami. Niektorí dokázali ovládať živly, iní hýbať vecami. Našli sa aj takí, čo dokázali cítiť emócie iných ľudí. Hovorilo sa, že ich sila je nekonečná a raz za stovky rokov, aspoň tak hovorí legenda, sa narodí Ám, ktorý bude mať neopísateľnú moc a bude predurčený na veľké veci.“

„Takže vlastne nikto nevie, čo skutočne dokážu, pretože každý vie niečo iné?“

„Presne. Ale všetko je založené na ich citoch. Na tvojich citoch. Buď sa naučia ovládať svoje city a emócie a stanú sa veľmi silní a mocní, priam ako mágovia, alebo to nezvládnu a žijú pustovníckym životom, odstrihnutí od svojich emócií. Ale sú to všetko legendy. Naozaj nikto nevie, ako to v skutočnosti bolo.“

„A to, čo sa stalo pri jazierku? Áno, chápem padnutý luster, bola som rozzúrená. Ale čo tá vidina?“

„Jediné vysvetlenie. Napojila si sa na Januasa. Dotkla si sa ho?“

Saraiah bosou nohou rozčerila hladinu jazierka a odohnala dotieravého kapra. Rozmýšľala. Ten záblesk  a vidina čierneho psa a zraneného muža prišli práve vtedy, keď sa chytili za ruky.

„Chytil ma za ruku, keď sa to stalo.“ 

Neprezradila jej však, čo videla. Nevidela totiž nič pekné a bála sa, že to bude nejako súvisieť s Januasom. A to nechcela. Januas sa jej páčil. Aj keď bol trošku panovačný a v názoroch staromódny. Ale bol krásny, udatný, šarmantný. Mala šťastie, že jej vybrali za manžela práve jeho. 

Alebo nie?

***

Prešlo pár dní od udalostí pri rybníku. Saraiah si pomaly zvykala na myšlienku, že je Ámka a že je vlastne v ríši ľudí cudzím človekom a nepatrí sem. Začala sa viac sledovať a dávať pozor na svoje pocity. Častejšie využívala meditačné techniky a hĺbkové dýchanie, tak ako ju to naučila Derija ešte v detstve. A čo bolo zaujímavé, všetko to fungovalo. Nemala ani jednu príhodu, nič nerozbila, ničím nepohla a nič nevidela. Avšak za cenu toho, že zapudila všetky svoje pocity. Prinútila sa úplne utlmiť svoje emócie. Nevedela však, či je to správne a ako dlho to tak vydrží. Posledné dni radšej trávila sama v komnate alebo sa prechádzala po záhrade. Jediným spoločníkom jej bol Zirr, vždy verne pri jej nohách, kamkoľvek šla. Ako dlho však vydrží v takejto izolácii, sama a chladná?

***

Prešlo ďalších niekoľko dní a Saraiah sa stále viac a viac uzatvárala do seba. Nikoho nevpúšťala do svojej komnaty. Vždy, keď to bolo možné, vyhľadala samotu a stránila sa všetkých ľudí. Ani Januasa od tej noci nevidela. Aj keď vedela, že je v zámku. Cítila jeho prítomnosť. Bola však rada, že s ním nemusí byť konfrontovaná, tak jej to v tejto situácii až tak veľmi neprekážalo. Takto išiel čas, až nakoniec nastal deň cesty, keď sa kráľovská rodina vydá do Tretieho kráľovstva, aby tam prebehla slávnostná a veľkolepá svadba. Cestovať budú kráľ aj kráľovná a ich družina. Pôjde aj pestúnka Derija, ktorá by chcela ostať vo svojom novom kráľovstve spolu so svojou chránenkyňou. Nebolo to zvykom, dospelá žena predsa nepotrebuje pestúnku, ale ani to žiadny z ľudských zákonov nezakazoval. Veď onedlho bude potrebovať pestúnku aj bábätko Saraiah, tak prečo by okrem bohatstva nemohlo po matke zdediť aj ju. 

***

Pred odchodom sa ešte mala stretnúť s Januasom. Rozhodla sa, že tak urobí pri spoločnom výlete na koňoch. Stretli sa pod hradom. Keď sa Saraiah obzrela a uvidela ho cválať po ceste, mimovoľne sa usmiala. Bol to nádherný mladý muž a na prvý pohľad sa zaľúbila do jeho jasných zelených očí. Na hlave mal poľovnícky klobúčik, spoza neho mu vytŕčalo pierko od nejakého modrého vtáčika a spopod klobúka mu vypadúvali kučeravé pramienky vlasov. Pricválal k nej na svojom tmavohnedom koni a s bielou lysinou v strede čela. Usmial sa a prehovoril: „Tešíš sa na cestu?“

„Na cestu áno, ale nerada opúšťam svoj domov.“

„Zvykneš si. Je to síce iné kráľovstvo, ale aj toto je krásne. Všade sú dubové lesy a naozaj nikde krajšie nenájdeš. Zámok je trochu iný. Je to poľovnícky zámoček z tej najdrahšej tehly pod slnkom. Obklopujú ho priam nekonečné dubové pláne. Je v nich mnoho zveri, dostatok pre každého jedného poľovníka v kráľovstve.“

„Ale nie je to môj domov.“

„Neboj, stane sa,“ uistil ju Januas a vybrali sa spoločne po cestičke, ktorá sa kľukatila lúkou. Občas zachádzala do lesa, aby sa o pár stoviek metrov znova vynorila. Veľmi sa nerozprávali. Nevysvetlil jej, kde celé tie dni bol a prečo za ňou neprišiel. Prečo sa neprišiel uistiť, že je v poriadku, že sa jej pritom jazierku naozaj nič nestalo. Bola naivná. Celý čas čakala, akú ozrutu jej vybrali za manžela, ale Januas bol pravý opak a vybrala by si ho aj sama. A chcela, aby to tak vnímal aj on. Aké by to muselo byť krásne, keby sa z dohodnutého manželstva nakoniec stala pravá láska. Z Januasovho rozprávania však mala pocit, že sa od nej drží ďalej a necíti to tak. Áno, keď bol s ňou, bol milý, šarmantný a galantný, ale inak bol chladný. Veď ho takmer mesiac nevidela a teraz príde a tvári sa ako keby nič a chce od nej, aby bola z odchodu zo svojho domova nadšená. Však nech sa on presťahuje sem. Aj jej kráľovstvo potrebuje panovníka. O tom však radšej nahlas ani nerozprávala. To bolo priam rúhanie. 

***

Cez deň putovali po kráľovských cestách a v noci odpočívali. Väčšinou si na čistinke rozložili  stany a spali pod holým nebom. Keď boli v ešte osídlenej časti kráľovstva, prespali aj v hostinci, avšak čoskoro sa dostali za hranicu obydlí a tu už im naozaj museli stačiť stany. 

Na ôsmy deň prechádzali hustým lesom. Cesta bola široká, ale stromy boli tak veľké, že nad ich hlavami vytvárali súvislý zelený strop a neprepúšťali takmer žiadne svetlo.

Blížil sa večer. Pomaly už zachádzala žiara slnka a rozprestrela sa okolo nich tma. Keďže nebola v okolí žiadna lúka ani čistina, utáborili sa priamo na ceste, pričom na začiatok a na koniec tábora postavili stráž, aby zastavila akýchkoľvek pocestných. Tak isto tu rozložili veľké ohne, aby neboli v úplnej tme. 

Keď už všetci spali, zobudila sa Saraiah na to, že ju hrozne bolí brucho. Mala strašné kŕče a zimnicu. Vtedy si uvedomila, že jej kobylka hlasno erdží a Zirr prská do tmy niekde pred stanom. Žeby mala bolesti preto? S námahou sa postavila a vyliezla zo stanu. Všade bola tma. Naľavo a napravo videla dva praskajúce ohne, stráž však nikde. Pozrela sa pred seba. Pár metrov pred ňou už bol len les a v ňom nepreniknuteľná čierna tma. Zazdalo sa jej však, že vidí pohyb. Ako keby niekto chodil okolo tábora. Zbystrila pozornosť a podišla k Zirrovi. Tak isto niečo videl a agresívne mňaukal. Vtedy zbadala, že jeden z vozov je prázdny a nie sú v ňom žiadne tašky. Keď sa prizrela bližšie, uzrela muža ako zoskakuje z voza a nesie jej tašku. Vykríkla: „Hej. Čo to robíte?“ Muž sa na výkrik obzrel, usmial sa a zmizol v lese. Zrazu jej však niekto odzadu zakryl ústa, že vôbec nemohla kričať a pevne ju držal okolo pása oceľovým objatím, ktoré jej vyrážalo dych. Nemohla robiť nič. Na to Zirr zareval. Nebolo to mňaukanie mačičky, toto bol rev pantera. Ohlášal sa celým táborom, čo zobudilo aj zvyšok cestujúcich. Zirr vyskočil odzadu na muža a jedným presným uhryznutím mu prehryzol krčnú tepnu. Zirr už viac nebol snehobiely. Muž povolil zovretie, pustil Saraiah a padol na zem. Zakrvavená mačkovitá šelma ho stále držala za krk. Preľaknutá Saraiah len nemo stála a nezmohla sa ani na slovo. Vtedy z nejakého stanu vybehol Januas a pár vojakov. Zrazu boli hore všetci a v táborisku to bzučalo ako v osom hniezde. 

***

Vojaci sa postarali o bezpečnosť v tábore a rozostavili nočnú stráž. Uistili sa, že kráľovi sa nič nestalo. Keďže však bola ešte noc a ráno je múdrejšie večera, aspoň tak hovorí ľudské príslovie, išli do stanov, aby si do rána ešte aspoň trochu oddýchli. 

Saraiah robil spoločníka Zirr. Už to bol zasa mierumilovný biely kocúrik s jasno modrými očami. Schúlil sa vedľa postele a hneď odfukoval. Saraiah si všimla, že ho zle umyla, lebo nad pravým okom mal ešte stále škvrnu od krvi. Prevalila sa však na druhý bok a počúvala zvuky tábora. Postupne zvuky utíchali, až nastalo hrobové ticho. Nočné dobrodružstvo všetkých vyčerpalo a tak okrem stráží pri ohňoch všetci zaspali. Saraiah však pocítila závan studeného vetra. Niekto vstúpil do stanu. Otočila sa a uvidela pred sebou stáť Januasa.

„Čo tu robíš?“ zašepkala a posadila sa.

„Chcel som sa presvedčiť, že si v poriadku.“ Podišiel bližšie a sadol si k nej na provizórnu rozkladaciu posteľ. Nebola princeznej hodná, ale v takejto situácii...

„Vieš, nechcem, aby si si myslela, že si mi ľahostajná. Ja som potom večeri pri rybníku chcel za tebou prísť, hneď na druhý deň, ale otec mi to zakázal. Vraj je to nevhodné a mám počkať na nejakú oficiálnu príležitosť. Ale tá neprichádzala. K spoločnému jedlu si nikdy neprišla a oficiálnych návštev a iných stretnutí si sa nikdy nezúčastnila.“

Saraiah si uvedomila, že má pravdu. Ale ako mu to vysvetliť? „Necítila som sa dobre. Som stále unavená. Mrzí ma to.“

„Nemáš sa začo ospravedlňovať. Ja som mal naozaj za tebou prísť, či už s tým otec súhlasil alebo nie.“

Saraiah sa usmiala. Nastala dlhá pauza. Vtedy Januas natiahol ruku a dotkol sa jej vlasov.

„Teším sa, keď spoznáš moju matku. Budete si rozumieť, vždy chcela dcéru,“ dodal, aby zmenil tému.

„Nemáš súrodencov?“

„Mal som brata.“

„Čo sa mu stalo?“ opýtala sa. Nepremýšľala nad tým, že by to mohla byť osobná otázka.

„Boli sme na poľovačke...“ začal hovoriť, ale potom stíchol. Ako keby rozmýšľal, či má pokračovať. Saraiah pochopila, že asi zašla priďaleko. 

„Prepáč, ja som nechcela vyzvedať.“

„To nevadí. Nevyzvedáš. Ide o to, že je to ešte všetko veľmi čerstvé. Ale si moja snúbenica a takéto veci by si mala vedieť. Môj brat bol starší. Mal nárok na trón. Vlastne by si ťa zobral on. To by ma nahnevalo,“ a žmurkol na ňu. Saraiah sa zapýrila. Pozorne ale počúvala ďalej. „Boli sme na poľovačke. Bolo to v zime a obkľúčila nás svorka vlkov. Zima bola krutá, preto boli hladné a odvážne. Boli zúfalé. Nepodarilo sa nám ich odplašiť. Ten najväčší vlk ho napadol. Nedokázali sme ho zachrániť. Oddelil sa od nás a stalo sa mu to osudné.“

„Bol ten vlk čierny?“ vyhŕklo zo Saraiah. Januas prekvapene prikývol. A vtedy to pochopila. Vtedy pri jazierku videla smrť Januasovho brata. 

***

Keď dorazili do Januasovho kráľovstva, na ich počesť usporiadali bál. Do tanca im zahrali najlepší huslisti z kraja. Saraiah bola nervózna, ale potom sa pozrela do Januasových očí a priam sa v nich utopila. Zrazu sa všetky problémy rozplynuli. Vyzval ju to tanca. Saraiah mala na sebe čipkované rukavičky a tak dúfala, že nebude mať žiadnu vidinu. Nešlo jej to do hlavy, lebo vlastne s nikým iným tento problém nemala. Len s ním a nevedela prečo.

Tancovali na pomalú pieseň a ladne sa vznášali po parkete. Postupne sa k nim pridali aj ostatní a parket sa celý zaplnil. V tom Saraiah začula vrčanie. Bolo to hlboké zavrčanie a Saraiah bola napnutá ako struna. Obzerala sa ako vyplašená laň, nič podozrivé však nevidela. Zavrčanie sa ozvalo znovu. Saraiah sa dívala priamo pred seba cez Januasovo plece. Zazdalo sa jej, že medzi tancujúcimi párikmi zbadala čiernu vlčiu siluetu. Zmizla však tak rýchlo ako sa objavila. S Januasom sa otočili okolo vlastnej osi a pretancovali na druhú stranu parketu. Keď sa znovu pootočili, zbadala siluetu napravo od seba. Zazdalo sa jej, že vidí čierneho vlka, ale čo by tu ten robil. Zahnala túto myšlienku do úzadia. Nasledovala ďalšia otočka. Keď sa Saraiah znovu pozrela cez Januasovo plece, naozaj jasne zbadala veľkého čierneho vlka. Stál oproti nej so zježenou srsťou a s lesklými tmavohnedými očami. Ustrnula. Uvidela ako Januas zdvihol ruku a ukázal na ňu. Skríkol: „Žer!“ Zrazu sa vlk rozbehol, zvrčal a napol telo. Skočil priamo na ňu, no hodila sa nabok. Uhla sa mu, avšak spadla na zem. Kričala. Vlk pristál na všetkých štyroch labách. Ležala na podlahe a pomaly sa posúvala dozadu uhýbajúc veľkým čiernym labám. Saraiah kričala a kopala nohami v snahe šelmu odplašiť. Tá sa však vypäla do posledného skoku a pristála jej na hrudi. Vyrazila jej dych.

***

Saraiah si po chvíli uvedomila, že leží na zemi v strede parketu s niečím neviditeľným na hrudi. Nevidela už žiadnu šelmu, ale doslova cítila jej váhu na prsiach. Zrazu sa však útočník ako keby rozplynul a Saraiah mohla znova dýchať. Uvedomila si, že ma roztrhnuté aj šaty. Pravdepodobne z toho, ako sa hádzala po zemi. 

Januas stál nad ňou a pozeral sa. Jeho pohľad však nebol ani nechápavý, ani prekvapený. Bol tvrdý a plný nenávisti. Saraiah prešiel mráz po chrbte. Vtedy horko ťažko vstala, zapýrená a zahanbená sklopila oči. Po chvíli sa pozrela na Januasa. Znovu to bol on a díval sa ňu láskyplným pohľadom. Saraiah sa rozplakala a uvedomila si, že je prekliata.

***

Cítila v sebe hroznú únavu a myslela si, že ak ľahne do postele, bude už spať do konca života. Januas ju chytil za ruku a vyviedol zo siene. Rozbehla sa za nimi Derija, aby jej pomohla a uložila ju do postele. Januas ju zastavil, nedbajúc na pohoršenie dvoranov: „Nie, ja sám.“

Odprevadil Saraiah až do komnaty. Myslela si, že odíde, ale netváril sa tak. Postavil sa za ňu a začal jej rozväzovať šnurovačku na šatách. Saraiah stála bez pohnutia, ako bez života. Cítila jeho horúci dych na svojom krku a jeho prsty na chrbte. Rozviazal jej korzet a šaty spadli na podlahu. Stála tam celkom nahá iba v bielej takmer priesvitnej košieľke, ktorá jej tesne obopínala telo. Uložil ju do postele a vybral sa na odchod. 

„Počkaj!“ zašepkala a podala sa ku kraju postele. „Ostaň, prosím.“

Januas sa vyzliekol do košele a ľahol si vedľa nej. Silne sa na ňu pritisol a objal ju. Nádherne voňala. Zaspali.

***

Saraiah sa veľmi skoro rozhodla, že ujde z kráľovstva, stane sa z nej obyčajná žena z ľudu a tuláčka. Už len čakala na vhodnú príležitosť, pretože ešte mala nejaké povinnosti. A tiež jej trhalo srdce, že má opustiť Januasa, pretože ho mala rada a bola nadšená z toho, že zo všetkých princov jej vybrali práve jeho. Chvíľami si myslela aj to, že je do neho zamilovaná, ale potom prišla tá jeho chvíľa, ignorancia alebo kamenný a nenávistný pohľad. Nevedela nikdy, ako sa zachová. Menil svoje názory a nálady z minúty na minútu. Toto ju veľmi znepokojovalo. Občas si myslela, že všetko je to len pretvárka a on niečo pred ňou tají a skrýva. Asi preto mala tie vidiny. Že by to súviselo so smrťou jeho brata a všetko bolo inak ako jej povedal?

***

Pár dní pred svadbou sa Januas rozhodol, že sa chce ísť ešte odreagovať na poľovačku. Keď sa to Saraiah dozvedela, chcela ísť tiež. Januas jej to ale zakázal. Vraj nechce stratiť aj ju. Zas mal jednu z tých svetlých chvíľok. Dovolil jej však nahliadnuť aspoň do psinca. Saraiah to veľmi chcela vidieť. Tie bielo-hnedé psíky s dlhými kučeravými uškami a citlivým noštekom v tvare srdca priam milovala. 

Psinec bol od kaštieľa vzdialený asi dva kilometre. Ešte pred pár rokmi bol pri kaštieli, ale Januasovi vadilo nočné štekanie a zavýjanie, a tak dal postaviť nové voliéry. Psinec teraz tvorila jedna väčšia drevená budova a tri rady vonkajších voliér, v ktorých štekali psy a driapali sa po pletive. Všemožne sa chceli dostať von. Keď sa začala poľovačka, nedali sa udržať a hneď začali stopovať korisť. Keď vybehli do lesa, Saraiah oblečená v jazdeckom oblečení v psinci osamela. Začala sa obzerať po okolí. Zrazu akoby ju niečo ťahalo za voliéry. Išla ako námesačná. Narazila na vysoký plot, ktorý bol celý obrastený brečtanom. Prešla ho takmer celý dookola a zbadala železnú bránu. Nebola zamknutá a tak ju opatrne otvorila. Zbadala veľkú osamotenú voliéru so psou búdou. Podišla bližšie a v rohu klietky uvidela obrovskú kopu čiernych chlpov. Zježili sa. Zviera ležiace v rohu sa zrazu postavilo. Uvidela vysokú psiu postavu, tmavohnedé smutné oči a obrovský huňatý chvost, ktorým pes kýval zo strany na stranu. Stál pred ňou štíhly čierny vlk na svalnatých nohách a s papuľou plnou ostrých bielych zubov. Keď podišiel k plotu a prestrčil papuľu cez veľké oko v pletive, Saraiah skoro onemela. Natiahla ruku a dotkla sa jeho vlhkého ňufáka. Zavrtel chvostom, sadol si, zakňučal a snažil sa jej cez pletivo podať labku. Kľakla si k nemu: „Však my sa už poznáme, že vĺčik?“ zasmiala sa. 

Vtedy jej to všetko začalo dochádzať. Uvedomila si, že smrť Januasovho brata vidí neustále preto, že nešlo o nešťastnú náhodu, ale o úkladnú vraždu. Čo ak ho vlastne nenapadol vlk, ale obyčajný čierny pes, ktorý sa na vlka len nápadne podobal?

***

Nastal deň svadby. Saraiah bola už rozhodnutá. Vezme si Januasa, povie mu, že smrť jeho brata nebola náhodou a že má o tom aj dôkaz a potom si pôjde poslednýkrát zajazdiť do dubových lesov v okolí hradu. Nikdy sa však už nevráti. Avšak, vôbec nerozmýšľala nad tým, čo sa stane po jej úteku. Kam sa podeje? Z čoho bude žiť? Nemala však na výber.

***

Nastal čas obradu, ktorý sa mal odohrať v kaplnke. Stála tam bez slova a bez pohybu, v tých najkrajších šatách a predsa so smútkomv srdci. Vedela, že toto je koniec jej normálneho života. Dnes večer, obrazne povedané, umrie. 

Ako tam tak stála a pozerala sa na prítomných, dnu vošiel nejaký muž a sadol si do poslednej lavice. Nemohla od neho odtrhnúť oči. Zdalo sa jej, že ho už niekde videla, no nemohla si spomenúť kde. Chvíľu na to vošiel dnu Januas. Díval sa pred seba, uprene a bez prejavenia akýchkoľvek emócií. Na Saraiah sa ani nepozrel. Prišiel až k nej, postavil sa na jej ľavú stranu, ale stále sa díval niekde pred seba. Saraiah sa veľmi nazlostila. Podstúpila toto všetko, i bolestivé skrášľovacie procedúry a on sa na ňu ani nepozrie? Nestojí mu ani za jeden pohľad? Celá sa od zlosti chvela a chcela, aby jej zlosť pocítil. Ona teraz priam cítila jeho opovrhnutie, prečo by on nemohol cítiť jej hnev? V duchu mu chcela ublížiť. V tom sa zabuchli ťažké drevené dvere kaplnky a popraskali vitrážové sklá v oknách. Potom si Saraiah povedala, že to stačí. Tak isto od neho odvrátila zrak a chladne sa pozrela pred seba na kňažnú, ktorá ich mala oddávať.

Vôbec nevnímala slová kňažnej. Dívala sa pred seba, ale duchom bola niekde úplne inde. Precitla až vtedy, keď sa mala s Januasom chytiť za ruky. Mala na sebe rukavičky, myslela si, že je v bezpečí. Avšak, ihneď ako sa ho dotkla, zbadala vlka a počula jeho vrčanie. V duchu však zavelila: „Ľahni!“ A vlk, hoci bol len vidina, poslušne ľahol. 

Pri podaní rúk kňažná spojila ich životy. Už bola Januasova manželka, ten však naďalej odvracal pohľad. Po obrade sa otočil a odišiel z kaplnky. Saraiah tam ostala stáť prijímala gratulácie. Prišiel aj muž z poslednej lavice. Podal jej ruku a poprial veľa šťastia po boku jej nového manžela. Chcel ju pobozkať na líce. Saraiah sa chcela odtiahnuť. Potom muž zašepkal: „Spýtajte sa ho, čo by sa stalo, keby ste sa svadby nedožili.“ Potom sa odtiahol a vtedy ho Saraiah spoznala. Bol to ten muž z lesa, ktorého prichytila kradnúť jej veci z voza. No kým sa stihla spamätať, muž sa stratil v dave. Stále jej to však vŕtalo v hlave.

***

Po slávnostnej večeri, prvom manželskom tanci a zábave až do rána, sa Saraiah odobrala do komnaty, aby tu počkala Januasa, ktorý bol mimochodom odmeraný a až hnusne chladný počas celého večera. 

Saraiah sedela na posteli a bolo jej do smiechu. Už priam videla ako Januas vchádza dnu, odhodlaný splniť si svoje manželské povinnosti. Nebola naivná. Vedela, že aj keby protestovala, nebolo by jej to nič platné. Znásilňovanie žien, ak boli právoplatnými manželkami, vlastne ani nebolo znásilňovaním. Bolo to manželské právo. A tak aj bolo. Januas chladne vošiel do izby. Saraiah stále sedela na posteli. Podišiel k nej a dotkol sa jej pliec. Vtedy úplne zabudla na všetky doterajšie rozhodnutia. Tie ako keby sa rozplynuli vo vzduchu a stali sa minulosťou. Nevnímala nič len jeho dotyk. V podvedomí očakávala biely záblesk a vidinu, nič však neprišlo. 

Túto chvíľu si Saraiah predstavovala už dávno. Túžila, aby ich prvý spoločný bozk bol niečím výnimočný. Aby to bol okamih, ktorý si zapamätá do konca života a hoci to ešte netušila, malo to tak aj byť. 

Prisadol si ku nej. Avšak, v jeho očiach nebola žiadna náklonnosť, žiadne sympatie, iba chladná túžba. Zrazu sa na ňu vrhol. Saraiah vedela, že nesmie kričať. Bol jej právoplatným manželom a v spálni si s ňou mohol robiť, čo len chcel. Tvrdo priložil svoje pery na jej a zvalil ju na posteľ. Ležala bez pohnutia. Neobťažoval sa ju vyzliecť z jej nočnej košieľky, proste jej ju vyhrnul až na brucho. Potom si začal rozopínať nohavice. Nič nehovoril, len sa chladne a s náznakom opovrhnutia pozeral na ňu, ako tam ležala obnažená a celkom ponížená. Nemienila však prosiť o milosť. Pozrela sa mu do očí a povedala: „No tak, ukáž čo je v tebe, aký si chlap!“ Januasa to samozrejme ešte viac rozohnilo. Stiahol si nohavice, ľahol si na ňu a kruto ju znásilnil. Našťastie to netrvalo dlho a skončil za okamih. Saraiah zaťala zuby. Mala pocit, že všetku tú bolesť, čo jej spôsobil vsala do seba a dodalo jej to sily. Januas sa obliekol a pozrel sa na ňu. Uvidel ju ležať na posteli s vykasanou spodničkou. Ešte stále bola rozkročená a len tak si tam ležala. Začala sa smiať. Hnusným, opovrhujúcim smiechom. 

„Ty ani len netušíš, čo si urobil.“ povedala po chvíli. Posadila sa, napravila si košieľku a vstala, aby sa do niečoho zahalila. Po stehnách jej stekal tenký pramienok krvi. Nechala to tak, nech sa len Januas popasie pohľadom nad tým, čo jej svojou krutosťou spôsobil. Prehodila si na seba deku a sadla si do kresla, mierne rozkročená, aby Januasa ešte viac rozdráždila: „Dáme si ešte jedno kolo pred tým, než ťa obviním z pokusu o moju vraždu a z vykonanej bratovraždy?“

***

Svoj čin si nepremyslela. Tak strašne chcela Januasa konfrontovať so svojim podozrením, že vôbec nepremýšľala nad následkami toho, čo robí. A stalo sa jej to osudným.

Januas po prvom obvinení doslova stratil reč. 

„No tak, prečo mi k tomu nič nepovieš?“

„Zbláznila si sa,“ povedal rezignovane. 

„Nie, nezbláznila. Viem všetko. Úplne všetko.“

Januas tam len stál a nezmohol sa ani na slovo.

„Viem, že za tým prepadnutím si stál ty. Neviem, či si ma chcel dať uniesť alebo zabiť, ale viem, že to bola tvoja práca. O tom niet pochýb. Ten muž, čo som ho v tábore pristihla, bol totiž v kaplnke. A pýtala som sa otca, čo by sa stalo, keby sa svadba z akejkoľvek príčiny zrušila. Keby som v tom lese umrela. Keby ma zasiahol zblúdený šíp, získal by si oveľa viac ako svadbou so mnou. Alebo si ma chcel potajomky udusiť vankúšom a krádež všetkej batožiny mala byť len zásterka? Ako to bolo?“

„Ja naozaj neviem, o čom hovoríš. Aký máš dôkaz? Hm? Slovo chlapa, ktorého v dvoch kráľovstvách hľadajú za krádež kráľovského majetku? Ale prosím ťa. Kto uverí bláznivej ženskej, čo sa počas bálu zvíjala v kŕčoch na zemi a kričala o pomoc? Všetci ťa tu majú za narušenú. A vieš čo? Postaral som sa, aby si to o tebe mysleli naozaj všetci.“

„Januas, prečo si taký zlý? Čo som ti urobila?“

„Ty vôbec nič, jednoducho chcem vládnuť. Chcem získať aj vaše kráľovstvo a potom všetky ostatné. A keď spojím celú Ríšu ľudí, potom ich povediem do vojny proti všetkým národom za Prasklinou.“

„To ty si sa zbláznil. Nie ja. Ty si narušený. Proti čomu chceš bojovať za Prasklinou? A ako sa tam chceš dostať?“

„To ja už mám dávno premyslené. Ale imponuješ mi. Nie si až taká hlúpa, ako som si o tebe myslel, keď si na to prišla. Ako si to dokázala?“

„To nie je tvoja vec. A vieš čo? Prišla som aj na úplne iné veci a oveľa hroznejšie. Toto je len úbohý a nevydarený pokus o vraždu. Ale to, že si zavraždil vlastného brata? Ako si to mohol urobiť?“

„Ako sa opovažuješ. Bol to môj brat a jeho smrť ma veľmi zasiahla.“

„Áno? A čo sa mu vlastne stalo?“

„Dotrhal ho vlk, vravel som ti to,“ kričal na ňu. Strácal nervy.

„Čierny vlk. Zaujímavé. Presne taký, akého máš zamknutého v psinci a schovaného za vysokým plotom.“ 

„Tam si nemala čo robiť.“

„Nemala. Ale je to taký milý krotký psík. Kým nie si pri ňom. Vtedy sa zmení na poriadnu beštiu. Pekne si si ho vycvičil.“

„Čože?“

Saraiah sa už len dívala a čakala na vysvetlenie. 

„S tým čoklom som od smrti svojho brata nebol. Nemala si nás kedy vidieť, tak odkiaľ to vieš?“

„Ale, ale... Tak rýchlo sa priznávaš? Vieš, videla som to, povedzme, svojim vnútorným zrakom. Ty chrapúň!“

Saraiah sa hrozne rozhnevala. Postavila sa. Ako sa pomaly približovala k Januasovi, ktorý pred ňou ustupoval, sprevádzala ju akási neviditeľná, no priam hmotná sila. Zo stien padali obrazy, z políc padal krištáľ a rozbíjal sa. Usmievala sa pri tom, páčilo sa jej, akú má moc. Zrazu všetko stíchlo. Potom Saraiah zavrela oči a veľmi sa sústredila. Priam si v duchu predstavovala, ako sa rozbíja každá jedna okenná tabuľa a sklo rinčí. Rozbité na márne kúsky vybuchlo do celej izby a porezalo Januasa v tvári. Keď otvorila oči, pochopila, že to nebolo v jej hlave a urobila to naozaj. 

Januas si držal porezané líce a prekvapene sa na ňu pozeral. „Ty si bosorka?“

Saraiah sa len usmievala. 

„Dám ťa zavrieť a pôjdeš do večnej tmy, do večného vyhnanstva.“ 

„S tým rátam, ale vieš čo? Ja sa odtiaľ dostanem a ty sa modli, aby som sa sem nevrátila.“ Boli to však len silné reči. V skutočnosti bola hrozne vystrašená a vôbec nevedela, čo bude robiť. Nepremýšľala, čo by sa mohlo stať, keď odhalí svoje schopnosti. No samozrejme, že ju obvinia z bosoráctva a pôjde do podzemného vyhnanstva. Čo iné čakala? 

„Si myslíš, že to je najhoršie, čo ti urobím? Vyhlásim tvojmu otcovi vojnu za toto poníženie,“ vyhrážal sa. 

„Ja viem, že by si veľmi chcel. Ale nemôžeš. Už je podpísaný mier a keby si to urobil, čakalo by ťa niečo oveľa horšie ako to, čo ti môžem spôsobiť ja a ty to vieš.“

„Možno, ale ty ani zďaleka nepoznáš môj plán.“

A potom sa to všetko udialo veľmi rýchlo. Zavolal stráže a ukázal im neporiadok okolo seba a svoju tržnú ranu na líci. Povedal, že je bosorka a vojaci ju poslušne odvliekli do podzemného žalára, kde ju priviazali a nechali v úplnej tme až do rána.