To nie je prompt pre umelú inteligenciu, ktorá má vygenerovať obrázok, ale každodenná realita presne opačná k tej našej.
My ľudia sa snažíme stihnúť všetko. Ráno bežíme s deťmi do školy, cestou stihneme telefonát s klientom, v práci naháňame mítingy, poobede vozíme deti na plávanie alebo angličtinu. Večer chceme ešte odcvičiť jogu, odpísať kamarátke na správu a pridať fotku na Instagram. Chceme život prežiť naplno, akoby intenzita bola jedinou zárukou zážitku. Lenže čím viac sa snažíme, tým viac nám čas uniká.
Lekcia od leňochoda: stíhať byť
A teraz si predstavte leňochoda. Tento tvor visí na strome a svet má na háku. Hýbe sa tak pomaly, že na jeho srsti stihne vyrásť mach. Na nás by sa zrejme pozeral ako na bláznivý kolotoč. My lietame z krúžku do krúžku, on sa pohodlne hýbe 0,24 km/h a pritom si stihne užiť každý list stromu. Neponáhľa sa, nepotrebuje „deadline“, nepozná kalendáre ani termíny. On stíha byť.
Workoholizmus: keď ticho desí
Workoholizmus nie je len o tom, že píšem texty aj cez víkend. Je to aj o tom, že neunesiem prázdno. Že mám potrebu niečo robiť, hoci len preto, aby som necítila, že čas plynie bez môjho príspevku.
Ale nie je to len moja diagnóza.
Muž, developer alebo manažér, má pocit, že ak večer neotvorí notebook a neodpíše aspoň na pár e-mailov, celý projekt sa mu zosype pod rukami. Žena, matka a koučka, hoci celý deň varila, upratovala, pomáhala deťom s úlohami, večer ešte rozbieha online kurz, pretože „by bola škoda nevyužiť svoj potenciál“.
A výsledok? Všetci bežíme, naháňame sa, zapĺňame každý okamih, len aby nás nedobehlo ticho.
Ticho, ktoré učí
Leňochod sa nebojí prázdna. On je jeho stelesnením. Stačí mu konár, listy, pomalý pohyb. Nepotrebuje svet stihnúť. A predsa, alebo možno práve preto, žije svoj čas úplne naplno.
Možno by sme si od neho mali niečo naučiť. Je to schopnosť visieť na konári, pozerať debilne do sveta a usmievať sa od ucha k uchu. Svet sa bude aj tak rútiť ďalej. My však nemusíme.