„To, či necháš nejakú situáciu na seba záporne pôsobiť, závisí len a len od teba.“
Boli Vianoce. Boli biele, takže to bolo dávno. Ja a moji dvaja starší bratia sme sa tešili na darčeky a absolútne sme nevnímali ten zhon, čo sa okolo deje. Zrazu sme z kuchyne počuli krik. Na zemi sa váľala porcelánová misa s kapustnicou. Nad ňou stála ako paprika červená mama a v ruke držala ušká už neexistujúcej misy z porcelánu ešte po babičke.
Ja ako decko som sa rozplakala. Jeden brat sa na mne začal smiať, až mu slzy tiekli a druhý, starší, papuľnatejší, povedal: „Kľud, mamko.“ V tej chvíli dostal do čela porcelánové uško.
Celá tá situácia mi je teraz smiešna. Teda bola, až kým som nebola ja na mieste mamy. Nekonečné nákupy, nekonečné varenie, nekonečné prípravy a všetko sa požerie a rozbalí za pár minút. Keby mi v tej chvíli niekto povedal: „Kľud, mamko.“, tak za seba naozaj neručím.
No potom som si uvedomila, a moja mama našťastie tiež, že stres je dobrý jedine ako motivačný činiteľ pri práci, ale určite nepatrí do rodiny. Celú ju poškvrní ako moja mama totálne zašpinila a z****a celú kuchyňu vianočnou kapustnicou.
A neplatí to len na Vianoce. Čo také letné dovolenky? Hovorí sa, že dovolenka by mala začať už balením. U nás sa už balením začínajú hádky. Prečo? Lebo sme sprostí. No a čo, že neviem nájsť svoje obľúbené tričko? Kúpim si nové. No a čo, že má ten kufor pokazený zips? Zoberiem inú tašku. No a čo, že syn veci do tašky len tak nahádzal? On ich bude nosiť pokrčené.
Najlepšie sa stresu zbavíš tým, že keď ho už v sebe pociťuješ, keď už klepeš nohou po podlahe, lebo článok je dlhý, ty ho nechceš písať a nikto ho nebude chcieť taký rozťahaný prečítať, keď už sa vrtíš na stoličke a nemáš údernú vetu na záver... No a čo.
Nech je veta „No a čo“ alebo „Čo už“ či „Mne je to jedno“ tvojou dnešnou mantrou.