Proces tvorby je väčšinou opačný. Básni predchádza próza. V knihe ťa očarí slovné spojenie, ktoré vtepeš do veršov. Umenie však nemá pravidlá. Pokojne môže byť všetko naopak.
Ako vznikla báseň dotyk krídel?
Na začiatku bol pocit. Pocit dotyku. Motýle v bruchu. Husia koža na ruke. Zvonenie v ušiach. Pokoj v duši. Nádej. Odhodlanie. Chuť bojovať.
Dotyk krídel.
Hukot letu.
Krídla duše.
Vidíš cestu.
Ten istý pocit vyvolá mnohé reakcie. Ako keď motýľ letí na svojich farebných krídlach. Môže letieť do neba. Užívať si život. Byť slobodný. V noci, uhranutý hviezdnou oblohou si však zmýli to jasné svetlo z neba s pouličnou lampou a namieri si to rovno do pekla. Ako človek. Vždy má na výber. Vždy!
Do neba.
Letíš na farbe.
Ďaleko. Slobodne.
Nádej v paľbe.
Do svetla.
Uprostred noci.
Zabíjaš sa.
Má ťa v moci.
Najdôležitejšie v živote je to, ako sa človek cíti. To sa totiž k nemu prihovára jeho vlastná duša. Všetko v nás vyvoláva pocity. Aj výčitky svedomia sú určitým pocitom. Rovnako aj ľútosť nad niečím, čo si urobil, alebo práve naopak neurobil.
Len pocit.
Dych života.
Výdych smrti.
Žiadna istota.
Vždy, keď sa rozhoduješ kadiaľ kráčať a kam ísť, nemáš istotu, čo ťa čaká. Niekedy sa naozaj musíš nechať viesť pocitmi, ako takým kompasom.
Buď s ľuďmi, ktorí ťa robia šťastným. Rob to, čo ti vyvoláva úsmev na tvári. Vyhľadávaj miesta, kde je tvoja duša pokojná aj počas najsilnejšej búrky.