Červené topánky

post-title

Spomínam si, ako by to bolo včera. Je to však už desať rokov a stále mám z toho mráz po chrbte.

Bol asi koniec októbra, dosť daždivý deň a ja som so svojou dcérou už absolvovala pár nákupných popoludní. Pripravovala sa na stužkovú, a tak sme dlhé hodiny trávili skúšaním šiat v tých najrôznejších obchodoch. Mala presne vytypovaný ich štýl, farbu aj strih, nanešťastie v žiadnom obchode také nemali. Podnikli sme aj niekoľko celodenných výletov do iných miest, až si nakoniec vybrala. Mne spadol kameň zo srdca a výrazne sa mi znížil krvný tlak. Vravela som si, že už nič nemôže byť horšie ako toto. Mýlila som sa. Moja dcéra sa totiž rozhodla, že všetko musí byť dokonalé. Ja som jej to pravdaže chcela splniť, veď stužková je večer, kedy sa z dievčaťa stáva dáma. A tak sme absolvovali ešte niekoľko nákupov. Už to vyzeralo, že má takmer všetko. Krásne červeno-čierne šaty, doplnky, kabelku, topánky. Všetci sme ju doma obdivovali, aká je v tom nádherná, keď sa každý večer obzerala v zrkadle. Bola šťastná. 

V jeden večer sa to však zmenilo. Prišla za mnou do kuchyne, položila na stôl čierne lodičky a zahlásila, že v nich na stužkovú nepôjde. Opýtala som sa jej prečo. To som robiť nemala. Nasledoval dlhý monológ o tom, že má červené doplnky, červenú kabelku a nepôjde predsa v čiernych lodičkách. Je to prehrešok proti móde. Nemala som jej chuť vysvetľovať, že je to presne opačne. Že tak ako v živote, ani v móde nemusí všetko ladiť. Ved milé dámy, viete. Po piatich minútach rozhorčeného vysvetľovania som už naozaj nemala síl. Zrazu som počula sama seba, ako hovorím: „Dobre, tak zajtra pôjdeme a kúpime ti červené topánky.“ Dcéra sa víťazoslávne usmiala a odpochodovala do izby.

Celé dopoludnie sme prehľadávali obchody v našom meste. Dcéra bola nahnevaná, ja zúfalá a na smrť vyčerpaná. Nekúpili sme nič. Keďže som to však chcela mať z krku, odviezli sme sa autobusom do susedného väčšieho mesta a znova začali prehľadávať obchody. Bol už podvečer, vonku sa dokonca aj stmievalo, topánky sme však ešte nemali. Povedala som dcére, že už musíme ísť. Išiel nám totiž posledný autobus. 

„Ale mami, ja chcem tie topánky. A v uličke je predsa ten super obchod, tam si určite niečo vyberiem,“ protestovala, a to dosť nahlas.

„Dobre,“ súhlasila som. „Ale musíme sa ponáhľať. Ide nám autobus a mne sa tu nechce potom čakať dve hodiny na ďalší.“

„Ale veď už toľko nehundri!“

Za normálnych okolností by jej takéto správanie určite neprešlo. Nechcela som jej však pokaziť prípravy na stužkovú hlúpou hádkou, tak som si zahryzla do jazyka. Išli sme teda do toho, podľa nej brutálneho obchodu,  a výber bol naozaj dobrý. Dokonca sa jej jeden pár topánok aj veľmi zapáčil. Potom k nám však prišla „veľmi ochotná“ predavačka a povedala mojej dcére, že akurát dnes im prišiel tovar a nestihli ho vyložiť. Navrhla jej, aby chvíľu počkala, že jej donesie veľmi pekné topánky z novej kolekcie. Sú však ešte vzadu v sklade a bude to trošku trvať. 

„Tieto sú pekné, zober si ich,“ nabádala som ju v slepej nádeji, že ešte stihneme autobus. 

„Nie, čo ak sú tie vzadu krajšie?! A tieto sa mi nepáčia.“

„Zaujímavé, že ešte pred piatimi minútami boli úplne dokonalé.“ Nemalo však zmysel ju presviedčať, pretože bola pevne rozhodnutá. Tak som sa zmierila s tým, že náš nákup predĺžime ešte o pár hodín. Zavolala som manželovi, že sme nestihli autobus. Ponúkol sa, že príde pre nás autom, keďže už je z práce doma. Potešila som sa. Moja dcéra však priam zvýskla od radosti, keď predavačka zo skladu doniesla krásne červené topánky v presne takom odtieni ako šaty, ktoré nám už doma viseli na vešiaku. Nanešťastie, nebolo číslo, ktoré sme potrebovali.

„Môžem vám objednať vaše číslo a o taký týždeň tu budú. Ak chcete,“ navrhla predavačka. Jej ochota mi už začala poriadne liezť na nervy. Ale dohodli sme sa a sľúbila, že keď prídu, tak nám zavolá, aby sme sem necestovali zbytočne. 

Keď sme večer prišli domov a sedeli sme všetci v obývačke, nálada bola veľmi mrzutá. Manžel sa hneval na dcéru, že tak vymýšľa a nie je s ničím spokojná. On bol z nás dvoch ten prísnejší a už dlhšiu dobu mi vyčítal, že som poľavila vo výchove a rozmaznávam ju. Oponovala som tým, že stužková je pre dievča naozaj veľkou udalosťou. Ale postupne som si uvedomila, že som to naozaj prehnala a nechala si poriadne skákať po hlave. Atmosféra v obývačke by sa dala krájať. Ja som mala migrénu a bola som unavená z toľkého behania po obchodoch. Dcéra zas nehovorila o ničom inom, len o červených topánkach. Bála sa, či jej budú dobré a či vôbec prídu. Čo ak už nebude jej číslo? Nemala som náladu, ani síl ubezpečovať ju o opaku. 

Potom sa však stalo niečo, čo nám všetkým vyrazilo dych a červené topánky boli to posledné na čom v tej chvíli záležalo. V televíznych novinách akurát ukazovali reportáž o havarovanom autobuse, ktorému sa na diaľnici pokazili brzdy a v šmyku sa niekoľkokrát prevrátil. Nastala reťazová dopravná nehoda. Zamrazilo ma v kostiach. Bol to autobus, ktorý sme my zmeškali. Nastalo hrobové ticho. 

***

Nakoniec dcéra nemala červené topánky, bola však vďačná aj za obyčajné čierne lodičky. Okúsila totiž, aké je to uniknúť smrti o vlások. Pochopila, čo je naozaj dôležité v ľudskom živote. Prežila krásnu stužkovú, na ktorú doteraz spomína, aj keď jej čierne lodičky vôbec neladili s červenými doplnkami.