„Mesiace a roky ubiehajú a sú čoraz vzdialenejšie, ale krásna chvíľa presvetľuje celý život. Okamih nepodlieha času.“ Voltaire
Prítomnosť. Je tak úžasné sledovať, čo sa všetko práve deje. Len si predstav, že stojíš uprostred ulice. Ráno. Deti idú do školy. Rodičia do práce. Za oknom počuť krik. Inde je zasa tma. Po trávniku behá pes. Na konci ulice zaškrípali pneumatiky. Začína pršať.
Vieš v čom je čaro tohto okamihu?
Je ráno. Zobudil si sa a môžeš so svojim životom naložiť ako chceš. Môžeš byť plný zloby a svojich známych deliť podľa aktuálneho COVID automatu a režimu. Alebo môžeš na každého pozrieť ako na človeka, suseda, známeho a priateľa, od ktorého, keď toto všetko raz skončí, znova budeš potrebovať požičať kladivo alebo postrážiť psa.
Deti idú do školy. Nejaký prváčik sa dnes naučí napísať svoje meno. Je to pre neho veľký deň. Potvrdí svoju identitu načarbaním písmen do zošita. Aj ty potvrdzuješ svoju identitu každý jeden deň. Keď podržíš dvere susedovi, keď sa usmeješ na kričiace dieťa alebo urobíš nákup dôchodkyni zo štvrtého poschodia.
Rodičia idú do práce. Pred nedávnom si chodil do nej aj ty. Možno chodíš stále. Možno si z tých šťastných, pre ktorých je práca aj záľubou. Možno si urobil rázne rozhodnutie a niečo si zmenil. Ale vedz, že človek vždy ide do lepšieho. Je to proste tak. Ideš dopredu, aj keď máš teraz pocit, že to tak nie je.
Za oknom počuť krik. Detský hurhaj alebo manželská hádka. Možno hlasný telefonát hluchým rodičom. Aké je úžasné ich mať ešte po svojom boku. Ty to šťastie už možno nemáš. Možno si už svoju mamu pochoval. Mysli teda na to, že keď niekomu ubližuješ, vedome, nevedome, možno je to to posledné, čo urobíš, lebo už nebudeš mať šancu svoje správanie odčiniť. Ži tak, ako by mal byť dnešok tvojim posledným dňom.
Inde je zasa tma. Byt, v ktorom slobodná matka len nad ránom uspala chorého syna, je ešte aj teraz ponorený do tmy. Ležia v objatí, mokrí horúčkou, slaní od potu, ale spolu, ako ručičky na hodinách, kľučka vo dverách alebo ucho na šálke. Ako mama a syn.
Po trávniku behá pes. Nezodpovedný majiteľ si ho nedáva na vôdzku. Fajčí niekde na lavičke, pozerá do mobilu. Malý hnedý psík zacíti chlpatého kamaráta a beží mu oproti.
Na konci ulice zaškrípali pneumatiky. Psík leží pod kolesami auta. Nehybný. Jeho psí život sa skončil práve v tej chvíli, keď ty si možno rozmýšľal nad tým, že ako ten čas letí. Áno letí. Neúprosne hodiny tikajú a tak užívaj prítomný okamih.
Začína pršať.