Axolotl. Ten večne usmiaty vodný dráčik, čo vyzerá, akoby mu niekto rozprával vtip o konci sveta a on si len spokojne pláva, lebo vie, že koniec sveta aj tak príde až vtedy, keď sa mu minú červíky.
Vodný dráčik a maska radosti: príbeh o skrytej bolesti
Na prvý pohľad čistá radosť. Na druhý pohľad je to ale malý podvodník. Lebo to jeho večné „haha“ je len dar prírody. Evolúcia mu nadelila permanentný úsmev. A presne takto klamú aj ľudia s depresiou. Nie, depresívny človek nemusí byť tá čierna postavička zo smutného komiksu s kruhmi pod očami a s kapucňou stiahnutou až po bradu. Môže byť oblečený vo farbách, voňavý, nalíčený a dokonca vtipný. A predsa vo vnútri potichu bojuje. Vodný dráčik a depresívny človek sa teda stretávajú v rovnakej disciplíne: úsmev ako kamufláž.
Farby depresie: paleta odtieňov za úsmevom
Axolotl môže byť tmavohnedý, čierny, ale aj ružový, zlatý či biely s čiernymi očami. Depresia rovnako nie je len čierna. V medicíne by vám povedali, že existuje celá paleta: veľká depresívna porucha s aspoň piatimi príznakmi počas dvoch týždňov, popôrodná depresia, dystýmia, sezónna afektívna porucha, depresia s úzkostnými príznakmi… Každý odtieň je iný, každý potrebuje inú liečbu. Niekto to zvládne terapiou, niekto potrebuje lieky, niekto oboje. Niektoré depresie sú ako jemný sivý opar, iné ako čierny olej, ktorý zalepí každú bunku. A kým axolotlove farby vznikajú hrou génov, tie naše často mieša stres, hormóny, trauma a biochemické rozbité kolieska v mozgu.
Metamorfóza depresie: ako sa menia formy boja
Vodný dráčik je navyše majster metamorfózy. Zostáva večným tínedžerom vo vodnej forme, ale ak sa mu zmení prostredie alebo hormóny, môže sa rozhodnúť, že sa z neho stane suchozemský mlok. Aj moja depresia má podobnú formu. Začala ako popôrodná, potom si obliekla nový kabát a zmenila sa na úzkostno-depresívnu poruchu. Niečo ako keď sa axolotl rozhodne, že mu voda už smrdí a treba mu trochu pevniny. Rovnaké telo, iné podmienky, nový druh boja.
Rany, ktoré učia: regenerácia v ľudskom vnútri
A regenerácia? To je kapitola sama o sebe. Axolotl si odhryzne kus chvosta a pokojne mu dorastie. Bez jazvy. My, ľudia, takéto sci-fi nedokážeme. Keď nás niekto zraní slovom „veď to máš len v hlave“, nezarastie to čistou kožou. Jazvy zostávajú. Lenže naša regenerácia sa odohráva inde: v duši. Môžeme sa naučiť opravovať svoje vnútro. Terapia, lieky, rozhovory, malé každodenné kroky. Rany sa nezmažú, ale môžu sa premeniť na mapu, ktorá ukazuje, kde sme už raz prešli cez lávu.
Rásť aj s jazvami: posolstvo od axolotla
Chcem sa prihovoriť dvom skupinám ľudí: tým, ktorí bojujú, a tým, ktorí si myslia, že sa ich to netýka.
Ak depresiu máš, nehraj sa na hrdinu. Hovor o nej. Vyhľadaj pomoc. Nie si slabý, si len človek vo vode, ktorá je niekedy príliš hlboká na to, aby si v nej stál sám.
A ak depresiu nemáš, prestaň zľahčovať cudzie bolesti. Nikdy nevieš, kto práve pláva vedľa teba s úsmevom axolotla a v hrudi mu zúri búrka. Depresia nie je len „zlá nálada“. Je to choroba, ktorá zabíja rovnako ako rakovina.
Možno sa teda od toho malého vodného dráčika môžeme naučiť aspoň jednu vec: aj keď svet okolo nás mení farby, aj keď sa z vody stáva súš a z larvy dospelák, dôležité je, že stále existuje spôsob, ako rásť. Aj s jazvami.