Aroo! Aroo! Aroo!

Tak znie pokrik predtým než sa niekoľko stoviek šialencov rozbehne oproti blatu a studenej vode, kopcom a skalám, jamám a prekážkam nevedno kam. A tento rok som medzi šialencami, ktorí utekajú v ústrety novému životu, bola aj ja. 

Sama za seba. Rozhodnutá, že dnes, tam v tej studenej vode, v tom klzkom blate a na tom nekončiacom kopci sa zrodí nový človek. 

Na trati bolo len dvadsať prekážok, život mi ich ale do života zoslal oveľa viac.

Sparťan sa neustále učí.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem tak veľmi smiať pri páde zo šmykľavej steny.  Rozosmiala ma tzv. Z WALL. Prvú stenu som prekonala hravo, avšak zájsť za roh som nedokázala a spadla som. 

Človek by povedal, že to nevadí, veď môžem skúsiť ešte raz. Ale kdeže! Je tu len jedna možnosť. Aj v živote to tak býva, ale našťastie nie vždy. Spomenula som si na svoju bezradnosť deň pred skúškami na „vodičák“. Aj vtedy som doslova spadla na riť. 

Môj milovaný ocko ma zobral na poslednú jazdu, aby ma ubezpečil, že to zvládnem. To sme vtedy ešte netušili, že nám do cesty vbehne srna a rozbijeme si celý predok auta. Nikomu sa našťastie nič nestalo, okrem srny, ale na druhý deň si sadnúť do auta a v pokoji počúvať pokyny policajta bola pre mňa neprekonateľná úloha. Vzdala som to. 

Toto je jedna z tých prehier v živote, ktorá ma stále ťaží a ktorú som ešte nedokázala prekonať. Ale raz určite áno, lebo Sparťan sa nevzdáva a Sparťan sa stále učí.

Sparťan posúva svoje telo a myseľ za hranicu možností.

Celý čas som si hovorila, že keď sa dožijem vody, už bude dobre. Keď príde ten okamih, už bude cieľ na dohľad. Že to zvládnem. Že to dám, hoci by som sa do toho jazera mala doplaziť. 

Situácia veľmi známa. 

Viac ako dva mesiace som totiž ležala v pôrodnici a bojovala za život svojho syna, ktorý sa rozhodol ísť na svet v 29. týždni tehotenstva. Pamätám si to, ako keby to bolo včera. Rutinná prehliadka. Ale z ordinácie lekára som sa domov už nedostala. Nočnou hodinou ma prijímali na urgentnom príjme. Slová, vydržte aspoň dvadsaťštyri hodín, kým zaberú kortikoidy, som si opakovala medzi každým výdychom a nádychom. Kto by bol vtedy povedal, že vydržím takto až do termínu pôrodu... Ani lekári tomu neverili. Stal sa malý zázrak.

Ja som bola tak odhodlaná vybojovať synovi život, že som neverila prognózam o tom, že do troch dní budem mama. Neverila som tomu, že rodím. Nemala som bolesti, cítila som sa dobre. A tak som najbližších deväť týždňov ležala s panvou hore a posteľ opustila len na toaletu a dvakrát do týždňa do sprchy. Kruté časy... Ale stálo to za to. 

Niekedy proste naša myseľ dokáže oveľa viac ako naše telo. 

Sparťan dokonale ovláda svoje emócie.

Hod oštepom. Vedela som, že toto nie je moja parketa. Nikdy som oštepom nehádzala a hoci posledné mesiace som cvičila v posilňovni, predsa len, dvíhanie činiek je o niečom inom. Keď som aj napriek tomu, rozhodnutá aspoň to vyskúšať, hádzala oštep, hovorila som si, že buď to vyjde, alebo nie. Keď však oštep letel a zastavil ho povraz, ktorý som si nechtiac pristúpila, asi tridsať centimetrov od terča, v hlave sa mi ozval neskutočný výbuch emócií. 

„Ako je toto možné. Ako môžem mať ja takú smolu.“ A nasledovalo pár šťavnatých výrazov, ktoré nie sú vhodné pre publikovanie. Zastavila som sa. Toto nie!

Čo ma donútilo mlčať a odísť s pokojom Sparťana? Čo ma donútilo nekričať na celý areál? Môj syn. 

Snáď tisíckrát rozliaty čaj, roztrúsené omrvinky, pomaľovaná stena, rozbité hračky, neupratané veci. 

Snáď miliónkrát povedané nie, pokrútenie hlavou, gúľanie očami, vzdychy a papuľovanie. 

A matka, čo s pokojom Angličana, dnes už Sparťana, vysvetľuje, že podlaha sa po rozliatom čaji lepí, omrvinky zjedia vtáky len vtedy, ak sú na chodníku, maľuje sa na papier, nie na stenu, hračky sú drahé a treba si ich chrániť a vo veciach treba mať poriadok, inak sa rýchlo môže niečo stratiť.

Matka, čo s pokojom Angličana, dnes už Sparťana, vymýšľa, ako do syna dostať zeleninu, ako ho presvedčiť, aby sa obliekol, umyl zuby, utrel ústa, obul si papuče.

Život matky vo mne zrodil Sparťanku, ktorá sa naučila prijať svoje emócie také, aké sú a pracovať s nimi, aby boli také, aké ich chce mať.

Sparťan pomáha druhým.

Na pretekoch som štartovala sama, hoci som založila tím. Nie, nie je vôbec dôležité, prečo to tak bolo. Proste to tak malo byť. Môj tím bol veľmi úspešný, skončil medzi prvými, ja som však potrebovala ísť sama za seba. Bez pomoci. Sparťania vás však v štichu nenechajú. 

Po tom, ako som vyliezla z hnusnej, studenej a smradľavej vody, stála predo mnou zablatená a mokrá šikmá stena. Po lane som sa dostala až na vrchol, no nedokázala som preliezť na druhú stranu a veľmi tvrdo som zletela dolu. 

Z cesty som počula mužský hlas: „Nevzdávaj to. Dáš to!“ Doteraz netuším, kto to bol a ani to, či ten pokrik patril mne. Vyliezla som však ešte raz hore, no na vrchu naklonenej steny som ostala úplne zaseknutá a už som si v zúfalstve myslela, že ani túto prekážku nedám. Vtedy sa z davu ozvalo: „Pomáhajte si.“ Nado mnou sa objavila doslova pomocná ruka, ktorá mi pomohla dostať sa cez vrchol. Slzy v očiach. Pretekárovi bolo jedno, že je na súťaži, že sa zdržiava a začal pomáhať všetkým, ktorí to práve vtedy potrebovali. Pravý Sparťan. 

A vtedy som si spomenula na ženu, ktorá bola Sparťankou a ani o tom netušila. Darovala život svojmu synovi, aj napriek tomu, že sebe podpísala rozsudok smrti. Nedožila sa kvôli zákernej rakovine ani prvých narodenín svojho vybojovaného dieťaťa. Obetovala sa, aby on mohol žiť,

Sparťan je vodca.

Boli to moje prvé preteky vôbec, prvá športová udalosť v živote. Nevedela som, čo čakať a tak som si väčšinu trate odkráčala v snahe zachovať si sily na prekážky a angličáky. Nahodila som tempo a stúpala. 

Bok po boku s ryšavou ženou. Cítila som, že ma k nej niečo ťahá, ale nevedela som čo. Nakoniec sme celé preteky zdolali spolu krok za krokom, prekážku za prekážkou. Raz viedla ona mňa, inokedy ja ju. Ak som nevládala, hučala do mňa, že sa nemôžem vzdať. A keď to chcela vzdať ona, kričala som ja. 

Nevedela som, ako sa volá. Ona nevedela moje meno a aj napriek tomu sme si po tom, ako sme obe prišli do cieľa, padli do náručia. 

Ako keby som tú ženu poznala sto rokov. Dokázala ma spontánne viesť, hoci som typ človeka, ktorý bojuje sám za seba. Ale vtedy som pochopila, že niekedy netreba byť vodcom, ale treba sa nechať viesť. Je to ako v tanci. Vždy môže viesť len jeden. A tak som sa aj ja vo svojom živote nechala voviesť do vzťahu, do osudovej lásky, zaslepene a celkom oddane. 

Sparťan si stojí za tým, v čo verí, a to za každú cenu.

Ani na chvíľu som nepochybovala o tom, že nezvládnem tzv. ATLAS CARRY. Veď čo už len môže byť ťažké na tom zobrať guľatý kameň a preniesť ho určitú vzdialenosť. 

Pýcha predchádza pád. 

Až keď som ten kameň nedokázala zodvihnúť, oblial ma studený pot strachu. Poobzerala som sa okolo. Odkukala techniku. Toto predsa dám. Tu nebudem robiť trestné angličáky. A ja som to dala. V pote krvi, ale dala, lebo som si verila. 

A verila som aj tomu, že človek má právo byť šťastný. A ak žije s človekom, ktorý ho o toto šťastie oberá, môže, ba priam musí konať. A tak som konala. Stálo ma to mnoho modrín, kopancov a úderov. Nekonečný krik uprostred noci, útek z domu so synom v náručí. Dni presedené na policajnej stanici, tortúry s trestným oznámením, strach z rozsudku, úľava z výhry. 

Kotva spadla a motýľ začal lietať.

Sparťan pozná sám seba, svoje slabiny i silné stránky.

Deň pred pretekom som si pozrela, aké ma čakajú prekážky. Triezvo som si povedala, ktoré dám a ktoré nedám. Ktoré mám šancu zdolať a ktoré nie. Svoje možnosti som odhadla úplne presne, ba dokonca niekde som sa aj podcenila. 

V cieľovej rovinke som vedela o sebe pár nových vecí. Je mnoho úkonov, v ktorých sa musím do roka zlepšiť, ale sú aj také, v ktorých som excelovala a môžem byť na seba hrdá. Tak ako keď moja mama prekonala rakovinu. Doteraz nikto neverí, že bola chorá, pretože utrpenie rakoviny premenila na požehnanie. Choroba našu rodinu stmelila. Mojej mame otvorila oči a ukázala jej, v čom spočíva zmysel života. Urobila ju šťastnou. 

Za Sparťana hovoria skutky, nie slová. 

Viaceré prekážky na pretekoch sú postavené na tom princípe, že sa na druhú stranu alebo hore musíte dostať len pomocou rúk. Či je to šplhanie po lane alebo rúčkovanie, ani som to neskúsila. Keďže však o rok zavítam na tieto preteky znovu, uzavrela som sama so sebou dohodu, že o rok sa o to aspoň pokúsim a budem dovtedy trénovať. 

Ako sa však hovorí, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Nasľubovali mi toho už veľa. Uverila som už mnohým. Dôverovala som vtedy, keď som mala byť ostražitá. 

Teraz je to len o mne. Verím sama sebe a ja to dokážem.  Ak som zvládla týchto päť kilometrov v chladnom počasí, ak ma nezastavilo blato po kolená a studená voda po krk, ak ma nezastavili modriny, škrabance, pády, potknutia a zlyhania, nezastaví ma nič a zvládnem všetko. 

Sparťan žije každý deň, ako keby bol jeho posledný.

Posledná prekážka. Obrovská sieť, cez ktorú treba preliezť. Je to výzva pre každého, kto sa bojí výšky. 

Jasajúci ľudia. Úžasná atmosféra, lebo cieľ je už blízko. Už ho vidieť. Je na dosah ruky. Doslova. Len prejsť pár krokov.

Privítanie objatím. Od tých ľudí, ktorí sú pre mňa najdôležitejší a jediní mi verili, že to zvládnem, lebo v skutočnosti som si neverila ani ja. 

Slová: „Som na teba hrdý. Zvládla si to.“ 

„Nie, toto nie je koniec,“ hovorím a plačem. 

V ten deň sa zrodil nový človek. Človek, ktorý sa o tridsaťšesť hodín neskôr prihlásil na maratón. Človek, ktorý sa rozhodol, že už nebude žiť pre iných, ale pre seba. Človek, ktorý sa rozhodol žiť každý deň naplno. 

Sparťan!