Počas celého roka sa Mikuláš s anjelom a čertom prechádza po uliciach a sleduje, čo sa deje za oknami. Zapisuje si, ktoré deti poslúchajú a ktoré, naopak, robia neplechu. Nikto ho však nevidí. Chodí zahalený oblakom neviditeľnosti, rovnako ako jeho anjel a čert.
Občas ich však predsa len môžeme zahliadnuť.
Bol letný večer a Igorko utekal na detské ihrisko. Vôbec nevnímal autá okolo seba a už už chcel vybehnúť na cestu, keď v tom začul, ako na neho niekto kričí. Obzrel sa, nikde nikoho a práve v tej chvíli popred neho prefrčalo auto. Pri Igorkovi stál anjelik, ktorý ho zachránil.
Do uška však deťom občas našepkáva aj čertík.
Vaneska v obchode uvidela krásnu bábiku. Vedela, že rodičia tvrdo pracujú, aby mali dosť peniažkov a že musia šetriť. A tak odvrátila pohľad od bábiky. Vtedy jej čertík pošepkal: „Všetky dievčatká v tvojej triede majú takú bábiku. Prečo by si ju nemohla mať aj ty?!“ Vaneska sa hodila o zem a začala strašne plakať. Čertík vedľa nej sa veselo chichotal.
Prišiel december. Mikuláš so svojimi pomocníkmi rozniesli po všetkých čižmičkách sladkosti. Obdarovali všetky deti a niektoré sa rozhodli aj osobne navštíviť. Čertíkovi sa však v to ráno vôbec nechcelo z postele.
„Čo sa deje, Čertík? Vari sa netešíš na námestie? Rozsvietime vianočný stromček, obdarujeme detičky, zaspievame si pesničky,“ spýtal sa Mikuláš.
Čertik sa len otočil na druhý bok, zakryl sa perinou a tíško vzlykal. Nenechal sa nijako presvedčiť, ani uprosiť, a tak sa Mikuláš s Anjelikom rozhodli, že pôjdu bez neho. Keď už stáli vo dverách, tak Čertík vykríkol: „Keď mňa nemá nikto rád.“
„Ale to nie je pravda, ja ťa mám rád," povedal Anjelik.
„Ale deti sa ma boja. Žiadne sa so mnou nechce fotiť. Všetky len plačú,“ odpovedal smutne Čertík.
Rozhovor započul aj Mikuláš.: „A čo si myslíš, prečo to tak je? Celý rok detičky nabádaš na zlé a robíš im zle. Stelke každé ráno rozhadzuješ papučky, Miškovi zasa zhadzuješ lego.“
Čertík ostal ešte smutnejší. Ako môže svoje činy napraviť?
Vtedy si Anjelik spomenul, že ešte chce po ceste na námestie navštíviť tri detičky, ktoré mu veľmi prirástli k srdcu. Pozval Čertíka, aby išiel s ním.
„A čo tam budem robiť?“
„Dobré skutky,“ odvetil Anjelik.
Mikuláš súhlasil. Anjelik a Čertík sa vybrali na cestu. Najprv navštívili Matúška. Býval v malom rodinnom domčeku. Ležal chorý v posteli a pil horúci čaj. Anjelik ho pohladil po čele, aby mu klesla teplota.
„Vieš, Matúško je veľmi chorý. Nechodí do školy, nemôžu k nemu chodiť ani ostatné deti, aby neochorel ešte viac. Je veľmi smutný. Jeho rodičia často plačú, lebo sa o neho boja. Potrebuje drahé lieky, a tak jeho ocko predal televízor, aby dostal Matúško to, čo potrebuje. Ale teraz sa nudí, tak občas prídem, aby cítil, že nie je sám.“
Čertíkovi prišlo Matúška ľúto. Nemal ho čím obdarovať, ale vedel čarovať. Na okne vyčaroval z mrazu krásne ľadové vločky od výmyslu svetu, na ktoré keď sa Matúško pozrel, mal pocit, ako keby naozaj padali z neba. Na chvíľu zabudol, že je chorý a sledoval ľadové divadlo na okne.
Anjelik a Čertík pokračovali ďalej. Navštívili dve sestričky, dvojičky, Dianku a Elišku. Sestričky sa stále hádali a bili o hračky. Čertík ich sledoval a uvedomil si, že veľa ráz tieto hádky spôsobil on sám. Pošepol Dianke, aby zobrala a skryla Eliškinu obľúbenú hračku a nabádal Elišku, aby Diankinej bábike vytrhala vlasy. Dnes sa rozhodol spraviť presný opak.
Kľakol si k Dianke a pošepol jej: „Eliška dnes v noci mala zlý sen a potrebovala by rozveseliť. Zahraj sa s ňou nejakú hru.“ Potom pobádal Elišku, aby sa na Dianku usmiala, chytila za rúčku a objala. Takto si sadli na koberček a začali sa hrať s bábikami. Po hádkach ani stopy. Usmial sa aj Čertík.
Napokon navštívili Jakubka. Anjelik sa usmial: „Jakubko, každý večer prosí o to, aby anjeličkovia dávali pozor na jeho ocka, hasiča. Je to veľmi dobrý chlapec, ale rád sa bije. Nepomohol by si mi s ním?“
Čertík sa zadíval na Jakubka a uvidel v ňom iskru, ktorá horela. Tú iskru už niekde videl. Spomenul si. Pred veľa rokmi istého chlapčeka nahovoril, aby sa hral so zápalkami. Chytil sa horieť celý dom. Prišli však odvážni hasiči a oheň uhasili. Z chlapčeka sa neskôr tiež stal hasič. Jakubkov otecko. Presne taká iskra, ako horí v Jakubkovi, horela aj v jeho ockovi, len potrebovala správne nasmerovanie.
Čertík pohladkal Jakubka po hlave a pošepol mu, že je taký istý odvážny ako jeho otecko a tam vonku na neho niekde čaká rodina, ktorú raz zachráni pred ohňom.
Vtedy sa Jakubko rozhodol, že chce byť hasičom. Prihlásil sa do hasičského krúžku, našiel si nových kamarátov a na to, že sa predtým rád bil, úplne zabudol.
Po takto náročnom dni sa Anjelik s Čertíkom vybrali na námestie, kde ich už čakal Mikuláš. Deti sa stále Čertíka báli. Čertík však už mal plán. Počas celého nasledujúceho roka detičky viedol k dobrým skutkom. Hral sa s nimi, zabával a smial a keď sa o rok znovu na námestí stretli, všetky detičky ho privítali ako svojho najlepšieho kamaráta.
Mikuláš však prišiel o Čertíka. Už bol z neho Anjelik. Preto sa vybral do pekla a zobral so sebou nového kumpána. Anjelici sa na neho usmiali a žmurkli. Veľmi dobre vedeli, čo ich čaká. Ž čerta urobiť anjela.