Devätnásteho decembra sa venujeme aktivite, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou nášho darčekového šialenstva: balenie darčekov.
Balenie darčekov je presný opak meditácie. Začína sa s ušľachtilým cieľom vytvoriť dokonalé, geometricky presné balíčky hodné výstavnej skrine. Končí sa o tretej ráno, s pokrčeným papierom, ktorý vyzerá, že prešiel tráviacim traktom slona, a ty si položíš otázku: „Čo sa stalo s mojimi nožnicami a duševným zdravím?“
Najväčšou zradou je lepiaca páska. Vždy. Vždy dôjde o polnoci, keď ste už príliš unavení ísť do 24/7 obchodu. A tak nastupujú núdzové techniky: zošívačka, zoškrabávanie starých nálepiek alebo, v najhoršom prípade, sliny a modlitba. Výsledkom je balík, ktorý drží pohromade len vďaka vašej vôli a má estetiku, ktorú by sme mohli nazvať: „Zabalil to slepý bezruký delfín.“
Smradľavá ryba vie, že obal darčeka má životnosť maximálne 0,5 sekundy. Deti ho roztrhajú na kusy ešte predtým, než stihnete dopovedať „Šťastné a…“. Prečo sa teda mučíme snahou o dokonalú symetriu? Lebo je to posledná ilúzia kontroly, ktorú nad vianočným chaosom máme.
Takže keď sa ráno pozriete na stôl zasypaný zvyškami lepiacej pásky a pokrčeného papiera, nehnevajte sa. Obal sa ráta len vtedy, ak je dosť pevný na to, aby zabránil obdarovanému vidieť, aký nudný darček je vo vnútri.